NITRA. Dvadsať ľudí z Nitrianskeho kraja, ktorí trpeli počas komunizmu, si dnes v Nitre prevzalo dekréty veteránov a účastníkov protikomunistického odboja. Siedmich z nich ocenili in memoriam.
Viacerí boli v čase komunizmu odsúdení a väznení za trestné činy ako podvracanie republiky či marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktoré už nemajú svoje miesto v dnešnej legislatíve.
Niektorých pre ich názory vysťahovali, zhabali im majetok, ďalší museli ísť na vojenské cvičenia či do baní v Jáchymove. Oceňovanie veteránov zorganizoval Ústav pamäti národa a Nitriansky samosprávny kraj.
„Ústav pamäti národa si váži ľudí, ktorí zastávali v období totality zásadové morálne postoje, ktorí boli ochotní v mene ideí slobody podstúpiť aj isté represie, pričom nezriedka ohrozovali aj svoje rodiny, ale napriek tomu nekolaborovali s vládnucim totalitným režimom a trvali na svojich hodnotách,“ povedal predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ján Pálffy.
Ústav od roku 2009 priznal postavenie účastníka protikomunistického odboja 866 ľuďom a štatút veterána protikomunistického odboja udelil 806 osobám.
Medzi ocenenými bola aj Františka Muziková, ktorú 3. mája 1959 uznal Krajský súd v Nitre vinnou z trestného činu podvracania republiky a tento rozsudok neskôr potvrdil aj Najvyšší súd v Prahe. Musela ísť do väzenia za to, že ako zdravotná sestra v nitrianskej nemocnici organizovala stretnutia, na ktorých sa zamestnankyne nemocnice modlili.
„Predstavte si, že sme boli takí zlodeji a naničhodníci, že až najvyšší súd v republike nás musel súdiť. Nič sme neurobili, len toľko, že sme sa stretávali a modlili sme sa ruženec. Sem-tam sme prehodili o tom, že sa to robí zle, lebo sa nám to nepáčilo, ako to vtedy fungovalo,“ povedala Muziková. Vo väzení bola rok a pol, potom ju v rámci amnestie spolu s ďalšími väzňami prepustili.
Rodina Ľubora Paulena musela za komunizmu opustiť Topoľčany. V roku 1953 mal 15 rokov, keď celú rodinu odvliekli na Moravu, kde museli pracovať na družstve. Voči režimu sa previnili tým, že boli bohatí. „Otec nesplnil kontingent, zobrali ho od mláťačky. Označili ho za dedinského boháča. Vlastnili sme vtedy 30 hektárov pôdy, boli sme poľnohospodári,“ povedal Paulen.
Jeho otca Viktora Paulena súd odsúdil za trestný čin sabotáže na dva roky väzenia, zakázal mu pobyt v meste Topoľčany, musel zaplatiť 50-tisíc korún československých a jeho majetok prepadol štátu. Musel ísť do Jáchymova, rovnako aj Ľuborov brat.
Vo väzení skončil aj jeho strýko, ktorý bol kňaz a spolupracoval so saleziánom Titusom Zemanom, ktorého v roku 2017 vyhlásili za blahoslaveného. „Prišlo k nášmu domu auto, naložili nám tam po jednej posteli, dve skrine a takto nás odviezli na Moravu. Tam sme mali malý domček s hlinenými podlahami, museli sme si tam zvyknúť, nemohli sme odtiaľ odísť,“ zaspomínal si Paulen.
Július Vereš pokladá ocenenie za isté zadosťučinenie za to, čím si musel v časoch komunizmu spolu s mnohými ďalšími prejsť. Pôsobil v reholi Školských bratov svätého Jána de La Salle v Bojnej v okrese Topoľčany, ktorá bola v obci od roku 1901. Z chátrajúcej budovy bývalej vojenskej nemocnice vybudovala rehoľa Výchovný ústav pre chlapcov svätého Jána de La Salle. Tzv. Barbarská noc z 3. na 4. mája 1950 znamenala zánik Školských bratov v Bojnej.
Vtrhli sem bezpečnostné zložky, ktoré odvliekli 25 členov rehole, medzi nimi aj Júliusa Vereša. „Pokojne som spal spánkom spravodlivého, keď naraz o polnoci sa rozsvietilo svetlo, bolo počuť búchanie topánok. Došli tajní, jeden v civile, jeden žandár, jeden milicionár a vojak. Po dvoch sme spali na izbe, zobudili nás a povedali, že za 20 minút sa máme dostaviť pod bránu pri kaplnke a zobrať si najnutnejšie veci,“ rozpráva svoje spomienky Július Vereš.
Rehoľníkov previezli do Ústavu školských bratov v Močenku, kam doviezli aj školských bratov z Mojmíroviec. „Bolo nás dokopy približne 50. Boli sme povinní pracovať v záhrade a okolo kuchyne, upratovať. Strážili nás, takže sme sa nemohli dostať von, návštevy boli povolené len zriedkavo, aj to za prítomnosti žandára, ani na lekársku prehliadku sme nemohli ísť sami, čiže boli sme tam ako žalárnici,“ povedal Vereš. Nikto z rehole Školských bratov sa už do školy v Bojnej nevrátil a tamojší kláštor zbúrali.
