Zhovárali sme sa s Milanom Lednickým, bývalým futbalistom Plastiky Nitry, dnes hráčskym agentom.
Tí skôr narodení si pamätajú roky úspechov, ktoré dosiahli futbalisti Plastika Nitra. Ako si spomínate na hráčsku kariéru?
- Veľmi rád spomínam už na mládežnícku kategóriu. Prakticky od 15 rokov, kedy ma do Nitry priviedol tréner Milan Lešický, som za reprezentačné výbery odohral veľmi veľa kvalifikačných zápasov. V kategórii do 21 rokov to dokonca boli dve kvalifikácie pod vedením trénera Karela Brücknera. Z pohľadu mládežníckych úspechov si veľmi vážim zisk Pohára Jozefa Adamca, ktorý som preberal ako najlepší strelec dorasteneckej ligy v sezóne 1984/85. Veľký zlom v mojej kariére nastal po tom, ako ma tréner Stanislav Jarábek zobral do A-mužstva Plastiky Nitra, kde sa v dobe obmedzených odchodov do zahraničia stretli veľmi dobrí hráči, od ktorých som sa mohol učiť futbalovému umeniu. Rád spomínam na svoj debutový ročník v prvej československej lige 1986/87, v ktorej sme s Nitrou účinkovali ako nováčik a ja som bol na slávnostnom vyhodnotení sezóny v Prahe ocenený ako najlepší nováčik roka. Nezabudnuteľný pre mňa zostane hetrik proti Chebu, ktorý sa mi podarilo streliť pred naším domácim publikom. Ďalej rád spomínam na medzinárodné súťaže, v ktorých som nastúpil, či už to bol Interpohár proti zaujímavým súperom alebo Pohár UEFA s Nitrou proti Kolínu v sezóne 1989/90. Zaujímavosťou je, že proti tomu istému nemeckému súperovi som nastúpil aj o rok neskôr v Pohári víťazov pohárov, avšak už ako hráč Interu Bratislava. V Kolíne sme dokonca vyhrali 1:0, no po prehre 0:2 doma sme ďalej nepostúpili. Nedá mi nespomenúť ani výjazdy s Nitrou či Interom do krajín ako Singapur, Malajzia či Kostarika, čo boli na tú dobu naozaj nevšedné destinácie. Som rád, že moje kroky takisto viedli do zahraničia a zahral som si zahral českú, druhú nemeckú a cyperskú ligu. Rád spomínam na všetky tieto pôsobiská, pretože mi do kariéry dali veľmi veľa. Žiaľ, nevyhli sa mi viaceré zranenia, a to bol dôvod, prečo som pomerne skoro, už v 30 rokoch, ukončil svoju profesionálnu dráhu. S futbalom som precestoval celý svet, čo bola v tej dobe neoceniteľná skúsenosť a som za ňu veľmi vďačný.
Hrali ste aj v pohári proti 1. FC Kolín, v Nitre na štadióne sa tiesnilo okolo 15-tisíc ľudí. V čom bol iný vtedajší futbal? Boli aj ľudia prajnejší ako dnes?
- Iný bol predovšetkým v tom, že boli v platnosti iné pravidlá, kvôli ktorým nemohli ani najlepší hráči odísť zo svojich klubov von, ale zostávali hrať československú ligu. Tým pádom bola liga dosť kvalitná a presadiť sa v nej vôbec nebolo jednoduché. Ak mám porovnať futbal vtedy a dnes, tak v súčasnosti je určite rýchlejší a agresívnejší. Pokiaľ ide o zápas s Kolínom, bol to pre klub naozajstný sviatok a hrať pred takou kulisou bol pre nás hráčov veľký zážitok. Dnes sa asi ťažko opisuje, že ľudia boli ochotní pozerať sa na tento zápas aj zo stromov, tak bola vyčerpaná kapacita štadióna. Určite je pre každého futbalistu lepšie, keď hrá pred 15-tisíc divákmi ako pred 500. A aby som odpovedal na podotázku, tak musím povedať, že nitriansky fanúšik bol aj za našich čias veľmi náročný.
Lednický hrával aj za reprezentáciu ČSSR do 21 rokov. (zdroj: archív M. L.)Keď sa v ktoromkoľvek športe darí, lietajú superlatívy. Ak sa nedarí, prichádza kritika. Ako vnímate súčasný stav nitrianskeho futbalu?
- Doba sa radikálne zmenila, je náročné zháňať prostriedky pre futbal a šport vôbec. Z toho vyplýva aj situácia, ktorá tu panuje dnes, hoci Nitra si stále drží svoj štandard aj pri dlhodobej filozofii výchovy vlastných hráčov. Raz je lepšie, raz horšie, tak to jednoducho vo futbale chodí. Súčasným futbalistom by som zaželal, aby zažívali plný štadión, pretože to je niečo, čo posúva úroveň zápasov a aj výkony jednotlivcov vyššie.
Mali ste príležitosť spoznať aj nemecký futbal v drese 1. FSV Mainz. Aké skúsenosti vám pôsobenie v tomto klube dalo?
- Som rád, že som mohol hrať v takej futbalovej krajine, akou je Nemecko. Tam som sa naučil, ako funguje pravý profesionalizmus a zároveň spoznal veľa nových ľudí. Rád si zaspomínam na svojich bývalých spoluhráčov, z ktorých sú viacerí stále činní vo futbalovej sfére. Sú to veľmi cenné kontakty, ktoré sa snažíme využívať aj dnes pri práci. Z bývalých spoluhráčov je pre verejnosť azda najzvučnejším menom Jürgen Klopp, súčasný tréner FC Liverpool.
Čo bolo pre vás impulzom, že ste sa stali futbalovým agentom?
- Lákalo ma zostať vo futbalovom prostredí, s ktorým som bol spätý prakticky od detských čias. Keďže som s futbalovou kariérou musel skončiť dosť skoro, rozmýšľal som nad tým, že budem trénerom. Prišla však možnosť spolupracovať s jednou francúzskou spoločnosťou, pre ktorú som sledoval hráčov na Slovensku a v Čechách. Táto práca ma oslovila, a keď v roku 2001 prišla možnosť urobiť si agentskú licenciu na Slovenskom futbalovom zväze, tak som sa prihlásil. Odvtedy túto činnosť vykonávam, dnes už pod hlavičkou firmy Football Service Agency (FSA, s.r.o.), ktorú som založil v roku 2002.
Zastupujete napríklad Miroslava Stocha. Čo je na tejto práci zaujímavé? Ako často cestujete za „svojimi“ hráčmi?
- Je to zaujímavá a zároveň náročná práca. Za tých bezmála 20 rokov som stretol veľa renomovaných odborníkov, hráčov, absolvoval som mnohé rokovania s manažérmi svetových klubov, z čoho vyplýva, že práca agenta si vyžaduje veľa času, cestovania a nevyhnutná je znalosť jazykov, keďže značnú časť agendy treba vybaviť v cudzej reči. Spolupracujeme s klubmi a futbalistami z celého sveta, Európy, Afriky, Ázie, Južnej Ameriky, Blízkeho východu, kde každá krajina má svoje špecifiká. Nezabudnuteľné sú rokovania s Chelsea Londýn, ako aj tureckými veľkoklubmi Fenerbahce, Besiktas či Galatasaray. Takisto s arabskými klubmi. O tom by sa dalo rozprávať veľmi veľa. Rovnako ako iné oblasti, aj táto práca sa postupne vyvíja. V čase, keď som začínal, bolo na slovenskom trhu desať agentov, dnes je ich viac ako sto. Preto je dnes, a to obzvlášť pre mladých hráčov dôležité, aby si vybrali ľudí, ktorí ich budú sprevádzať futbalovou kariérou. Už dnes môžem povedať, že viacerí hráči začínali aj ukončili kariéru pod našou agentúrou.
Ako som už spomenul, práca si vyžaduje veľa cestovania a je veľmi ťažké si pri nej plánovať veci dopredu. Spomínam si, ako sme mali na konci roka zorganizovanú narodeninovú oslavu mojej manželky, no prišiel jeden telefonát a razom som sa ocitol v lietadle do Istanbulu a ešte som nevedel, či oslávim Nový rok doma, takže človek musí byť vždy pripravený reagovať na vzniknutú situáciu.
Blížia sa sviatky jari. Kde a ako ich zvyknete prežívať? S rodinou doma alebo dávate prednosť cestovaniu?
- Tu nadviažem na predošlú odpoveď. Pokiaľ nebudú spojené s prácou, určite ich budem tráviť v kruhu rodiny a vtedy je úplne jedno, či je to doma alebo niekde v zahraničí. Pri tejto príležitosti by som rád poďakoval mojej rodine a obzvlášť manželke Norike, ktorá pri mojej častej zaneprázdnenosti musí zvládať rôzne veci aj za mňa.
Autor: Viera Rybanová
