Za najlepšiu slovenskú hádzanárku v medzinárodnej MOL lige žien za minulý rok bola vyhlásená 26-ročná stredná spojka šalianskeho Duslo Nikola Rácková.
Cesty za individuálnymi triumfami sú často nevyspytateľné, ale k dosiahnutiu takéhoto ocenenia je potrebných niekoľko atribútov. Neznamená vôbec nič, keď máte v určitom športovom odvetví talent, k tomu potrebujete mať šťastie na odborníkov – trénerov, mať pevnú vôľu a chuť podriadiť sa náročnému tréningovému drilu, popasovať sa s ním a v neposlednom rade je to aj natrafiť na klub, v ktorom sa bude nielen dobre cítiť, ale sa vám bude v ňom aj športovo dariť. Zdá sa, že hráčke šalianskeho Dusla Nikole Ráckovej sa podarilo všetky rébusy plnohodnotne poskladať a úspešne vyriešiť.
Už počas návštevy základnej školy v Bánove a najmä počas 8-ročného jazykového gymnázia v Šuranoch jej učarovala malá kožená lopta, a tak nečudo, že jej prvé hádzanárske kroky viedol na škole v Šuranoch telovýchovný pedagóg Miroslav Mudrak. V rodine Ráckovcov mal a má šport zelenú. Mama s babkou hrali hádzanú, otca chytila za srdce futbalová lopta a dedko bývalý hokejista, neskôr správca šurianskeho futbalového štadióna, pokiaľ mu to zdravotný stav dovolí, nevynechá ani jeden domáci zápas jeho vnučky Nikolky. Pohybovo nadaná Nikola preto mala svoju cestu k športu jednoduchšiu.
Nikola Rácková získala so Šaľou za päť rokov dve bronzové medaily v interlige a päť kovov v slovenskom play-off (tri striebra a dva bronzy).
Popri hádzanej stihla vyštudovať aj Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, chemickú fakultu.
Ako si spomínate na svojich doterajších trénerov?
- Každý z nich mi niečo dal, resp. ukázal hádzanú z trošku iného uhla pohľadu. Šuriansky tréner Mudrák vo mne prebudil chuť k tomuto športu a od raného veku nás všetky učil riadiť sa duchom fair play, a to nielen na palubovke, ale aj mimo nej. Po ňom nasledoval tréner Kováč, pri ktorom som zmenila štýl mojej hry. Nebolo to už len o strieľaní gólov, ale som sa dokázala preorientovať aj na prípravu gólových situácii pre moje spoluhráčky. Určite ma ďalej posunula aj spolupráca s reprezentačnými trénermi Sabadkom, Vargom či Beňadikom. Viedli ma aj manželia Kuťkovci, tréner Petrikovič či trénerka Boltenková. Všetci spomínaní tréneri mali zásluhu na postupnom napredovaní v mojom hádzanárskom raste, ale aj živote. V neposlednom rade chcem spomenúť trénera Lukačína, pod ktorým som v Šali odohrala doposiaľ moje najlepšie roky. Každý priaznivec šalianskej hádzanej mal možnosť vidieť jeho vášeň a zanietenosť pre hádzanú a pre mňa to bol určite najtemperamentnejší tréner, s akým som sa doposiaľ stretla. Svojím zápalom pre hádzanú hádam naočkoval asi nás všetkých, ktorí sme s ním osobne spolupracovali.
Do Šale ste prišli v roku 2014 a úspešne ste odštartovali vašu kariéru v medzinárodnej WHIL v ročníku 2014/15. Ktorý z medailových úspechov si najviac ceníte?
- Ročník 2014/15 bol mojím prvým v šalianskom drese. Víťazný zápas s Olomoucom 23:21 bol prvý vo WHIL a pamätám si aj na môj prvý gól v Prešove pri víťazstve 21:34, do siete súčasnej reprezentačnej brankárky Adriány Medveďovej. Je ťažko povedať, ktorú medailu si cením najviac. Pre mňa je cenná každá jedna, pretože si uvedomujem, čo sa za jej ziskom každoročne skrýva. Je to snaha mnohých ľudí, nielen nás hráčok ale i realizačného tímu, ľudí, ktorí sa starajú o chod klubu a tiež fanúšikov, ktorí pri nás neustále stoja a stáli aj v horších časoch.
Po prvýkrát ste neodohrali kompletný súťažný ročník. Zranenie ste utrpeli v 19. kole v Písku. O aké zranenie išlo a aký je váš súčasný zdravotný stav?
- Áno, je to tak, pád v Písku bol pre mňa nešťastný. Išlo o zranenie lakťa, pri ktorom som mala natrhnuté všetky väzy a zlomeninu, čo mi nedovolilo zapojiť sa do ďalších dôležitých zápasov MOL ligy. Dnes som už po absolvovaní sérii intenzívnych rehabilitačných cvičení v Šali a vďaka šikovným sestričkám už aj individuálne trénujem. Verím, že letnú prípravu na nový ročník MOL ligy začnem bez vážnejších problémov.
Celý článok
prináša aktuálne vydanie týždenníka MY Noviny Juhozápadu (v predaji v okresoch Šaľa, Galanta, Dun. Streda).
Očakávali ste takéto ocenenie „Najlepšia slovenská hráčka MOL ligy“?
- Viem, že odpoveď typu „nie, vôbec som to nečakala“ je asi klišé, no keď si uvedomím, s kým som o ocenenie súperila, je to pre mňa naozaj veľkým prekvapením. Táňa Trehubová-Fiľková spoločne s Paťou Wolingerovou, ktoré sú slovenskými reprezentantkami, sú pre mňa spojky s veľkým S. Takže úprimne, u mňa to o žiadnych veľkých očakávaniach nebolo, ale o to viac to teší.
