NITRA. V akejkoľvek veci, ktorú ľudia denne používajú, sa môže skrývať príbeh. Málokto ho však dokáže vidieť. Do tejto úzkej skupiny všímavých pozorovateľov môžeme zaradiť aj mladú výtvarníčku Ľudmilu Machovú. Vo svojej tvorbe odhaľuje tajný život bežne využívaných predmetov, v ktorých človek zachoval svoju stopu. Svoj pohľad na svet približuje aj prostredníctvom výstavy Transfigurácie, ktorú môžu návštevníci Salónu Nitrianskej galérie vidieť do 10. novembra.
Ukryté príbehy
Súčasnou výstavou nadväzuje na predošlé projekty, v ktorých skúmala hranice medzi prírodným, súkromným či verejným prostredím, pričom hľadala ich nové vlastnosti aj ich osobitosti.
„Vo svojej tvorbe sa zaoberá fenoménom prírody, vzťahom človeka k prírode, vznikom umelej krajiny v nejakom systéme, ktorý krajinu ničí a ‚odprírodňuje‘, čo sa prejavuje aj v jej tvorbe. Zaujíma ju najmä hranica medzi prírodným a umelým, v ktorom sa nachádza aj ona a hľadá si miesto v týchto dvoch svetoch,“ vysvetľuje kurátorka Marianna Brinzová.
Do centra pozornosti autorka stavia človeka a jeho každodenné činnosti, ktoré sa pretavujú aj do predmetov. Diela na výstave odzrkadľujú hlavne jej úvahy nad zákonom príčiny a následku, ako aj prispôsobovaním sa.
„Na tých materiáloch ma zaujíma odtlačok človeka, nejakých príbehov a taká tá pominuteľnosť, ktorá sa odtlačí na materiál a ostáva akoby vžitá do toho predmetu. Ten predmet potom akoby odkazuje na dôležité veci, ktoré sa odohrávali,“ vysvetľuje Machová.
Ako jasný a jednoduchý príklad uvádza obyčajný polystyrén, ktorý našla na ulici. „Dlho som chodila okolo jednej budovy, pri ktorej sedeli vrátnici na týchto polystyrénoch na zemi. Za tie roky si odtlačili svoje telo do polystyrénu, takže je to akoby pozostatok ich prežívania,“ vraví Ľudmila Machová.
Stolička ako zosobnenie človeka
V rámci expozície v Nitrianskej galérii sa zamerala najmä na stopy človeka na rôznych predmetoch, ktoré ho istým spôsobom sprítomňujú. „Tieto odtlačky skúma a transformuje ich do väčších kompozícií, v ktorých sa vyskytujú aj maľby, aj fotografie, aj nájdené objekty, ako sú torzá stoličiek. Snaží sa k týmto objektom pristupovať trocha netradične, čo môžete vidieť aj tým, ako je výstava nainštalovaná. Klasickú maľbu sa snaží posunúť viac k objektu a veci viac prepájať do celkov,“ dodáva kurátorka.
Ako uvádza, odtlačok pre ňu predstavuje prirodzenú formu prítomnosti minulej doby, dlhodobého používania nejakého predmetu alebo súžitia s ním. Jednotlivý materiál, či už prírodný alebo umelý, vníma ako sprostredkovateľa času, ako hmotu, do ktorej sa časová stopa chtiac-nechtiac odtláča. Významným pre umelkyňu je tiež motív stoličky, ktorý je akoby symbolom jej myšlienky.
„Kreslo alebo stolička sú akoby personifikovaním človeka, lebo ich odtlačok sa zaznamenáva na dreve alebo odtlačení na kresle, na ktorom tým vzniká akoby krajinný reliéf. Prostredníctvom zväčšovania som na ten predmet či stoličku pozerala a hľadala v nich mikrokrajiny, ktoré boli pre mňa zaujímavé.“
Keďže pracovala s viacerými formami umenia, na základe fotografií vznikli maľby, cez ktoré svoje predstavy zviditeľňuje. „Nechala som priznané, z čoho maľby vychádzajú. Je to potom možno tým pádom viac autentické, že je to vec, ktorú každý vníma, ale vníma ju po svojom a takto ho to môže viac zasiahnuť a vnímať ju tak isto ako ja,“ myslí si Machová.
