, niektorým z nich odpovedal úsmevom. Tanečník, spevák a najnovšie aj spoluautor a hlavný predseda poroty novej reality show Miliónový tanec Fredy Ayisi (38) rozprával o rasizme, politike, viere, ale aj o samotnej reality show.
Už ste si zvykli na zvedavé pohľady?
Ale áno. Dlhé roky to bolo pre inú farbu pleti, teraz zase preto, že ma poznajú.
Odkiaľ vlastne pochádzate?
Narodil som sa v Bratislave, no môj otec bol z Ghany. Prišiel na Slovensko, pretože tu začal praxovať v jednej elektrární, a tu sa aj spoznal s mojou mamou.
Otec nechcel odísť späť?
Práveže áno. Keď som mal dva roky, s celou rodinou sme odišli do Ghany, kde sme istý čas aj žili. Ale mama tam mala vážne zdravotné problémy, musela sa vrátiť späť na Slovensko. Môj otec však nešiel s nami.
Prečo?
Nechcel sa vrátiť späť do komunistického Československa.
Nechýbal vám?
Ja som to nevnímal ako dieťa, ktoré žije s oboma rodičmi a tí sa po desiatich rokoch rozvedú. Od čias, ktoré si pamätám, som bol iba s mamou. Možno až o niečo neskôr som si začal uvedomovať, v čom všetkom mi mohol otec poradiť, a že mohol byť pri mne. Ale v podstate mám naňho pekné spomienky. Stále sme boli v kontakte, telefonovali sme si, mám od neho aj krásne listy. Niekoľkokrát sme sa aj stretli.
Boli ste za ním v Ghane?
To nie. Chcel som za ním odísť na dlhšie obdobie, aby som ho lepšie spoznal. Ale nikdy mi to nevyšlo. Pred ôsmimi rokmi zomrel, takže teraz je už neskoro.
Vyrastali ste iba s matkou. Ovplyvnilo vás to nejako?
To neviem posúdiť. Ale, samozrejme, že nás všetkých formuje prostredie a podmienky, v akých vyrastáme. Necítil som sa však o nič ukrátený, od mamy som dostával veľmi veľa lásky.
Ako si spomínate na detstvo? Predsa len, pred vyše tridsiatimi rokmi vnímali ľudí s tmavšou pleťou asi inak.
Mal som krásne detstvo, veľa kamarátov, dobrých spolužiakov, a to napriek tomu, že som bol iný. Samozrejme, musel som si zvyknúť na to, že som bol stredobodom pozornosti, kamkoľvek som prišiel, a ľudia na ulici sa za mnou otáčali. Zvykol som si odpovedať aj na nekonečné otázky – odkiaľ som, prečo som tu alebo či my v Afrike máme takéto autá.
A keď ste boli o niečo starší?
Zažil som niekoľko útokov, ale tak je to všade. Vždy hovorím, že som sa mal takisto zle ako ostatní. Horšie to začalo byť až po páde komunizmu.
Až vtedy ste začali vnímať rasizmus?
Začali tu pôsobiť také hnutia, ako napr. skinheads, čo som dovtedy vôbec nevnímal.
Napadli vás na ulici?
Samozrejme, dokonca aj na vystúpení. Veľakrát to boli otvorené konflikty, musel som sa brániť. Až teraz sa to opäť trochu upokojilo.
Prečo?
Ľudia si už zvykajú na to, že na svete nie sú iba bieli, že bieli tvoria iba veľmi malú časť z nás všetkých. Ľudia viac cestujú, vo filmoch alebo videoklipoch účinkujú umelci inej pleti. Súčasnosť je otvorenejšia vo vzťahu k ľuďom, ktorí sa nejako odlišujú.
Takže ako sa teraz cítite – ako Európan alebo ako Slovák?
Vždy som sa cítil byť univerzálnym človekom. Kamkoľvek prídem, cítim sa ako občan tejto planéty. Ale rodina, prostredie, práca, spomienky ma najviac spájajú so Slovenskom.
Nikdy ste nechceli žiť niekde inde?
Pred trinástimi rokmi som mal ponuku odísť do New Yorku, pracovať a žiť tam. Mal by som tam také isté podmienky a štandard ako tu. Vtedy som stál doslova na dvoch kontinentoch, dlho som to zvažoval. Ale rozhodol som sa zostať na Slovensku. Kvôli dcére.
A teraz vás to neláka odísť?
Ak som tam neodišiel pred mnohými rokmi, teraz je už neskoro. Mám tu vybudované zázemie, ľudí, ktorých mám rád a ktorí sú pre mňa dôležití. Už nemám silu ani vek odísť niekam, kde by som musel začínať od začiatku – byť odkázaný na iných ľudí, kým sa sám nepostavím na vlastné nohy.
Zaujímate sa o politiku?
Ani veľmi nie, hoci o nej mám určitý prehľad. No najmä mám zlé skúsenosti.
Aké?
Keď boli v roku 1998 voľby, HZDS ma „zlanárilo“, aby som s nimi v rámci kampane vystupoval.
Tomu nerozumiem, veď človek nemusí robiť veci, ktoré robiť nechce...
Vlastne to bolo tak, že ma oslovila jedna agentúra, či nechcem ísť na veľkú šnúru po Slovensku. Téma mala byť Mládež proti drogám, vystupovalo tam mnoho známych umelcov. Povedal som si: Výborne – ponuka, na akú sme dlho čakali. No až keď sme prišli na miesto, všimli sme si nápis: Hájime Zdravie, Drogám Stop. Prvé písmená boli napísané červenou farbou. Až vtedy sme si uvedomili, o čo ide.
A to ste nemohli odísť?
Áno, mohol som urobiť scénu a odísť. Ale už sme boli pred plným amfiteátrom, ľudia tlieskali, tešili sa. No hlavne vtedy som bol hlúpy. Nebral som to ako vážnu vec. Nenapadlo mi, že my môžeme niečo ovplyvniť, zmeniť. Videl som v tom fanúšikov, ktorí si pýtali autogramy, množstvo vystúpení po Slovensku za jedno leto, možnosť zvýrazniť sa. A tiež sme si mali zarobiť slušné peniaze.
Takže si vás kúpili?
Nebolo to iba o tom. Aj s celou mojou skupinou sme sa tešili, že máme toľko vystúpení, že sa z nás ľudia tešia, že sa konečne môžeme „predať“ s tým, na čom sme dlhé roky pracovali, čo milujeme a čím žijeme. No, mimochodom, nakoniec mi nepreplatili ani benzín.
Ako to vnímate teraz?
Ešte doteraz sa čudujem, ako som mohol byť taký hlúpy. Mrzí ma to o to viac, že s politikou HZDS a s tým, čo robili, som nikdy nesúhlasil. Je to jedna z mojich najväčších chýb, aké som urobil počas svojej kariéry.
A keby vás teraz niekto oslovil?
Musel by som toho človeka veľmi dobre poznať a vedieť, že to, čo robí, je správne.
Chodíte voliť?
Áno.
Poviete koho?
(Dlhšie váhanie.) Naposledy som volil stranu súčasnej koalície. Ale, ako hovorím, o politiku sa už veľmi nezaujímam.
Ale zaujímate sa o východné filozofie. Nebijú sa ich zásady so zásadami šoubiznisu, v ktorom pôsobíte už dvadsaťjeden rokov?
Tento záujem o východné filozofie prišiel úplne spontánne, už niekedy v dvanástich rokoch, takže som nemal veľmi možnosť vyberať si a rozhodovať sa medzi jedným alebo druhým. Ale keď som raz presvedčený o tom, že niektoré veci sú správne, mohol by som byť v politike, na stavbe alebo kdekoľvek, vždy tie pravdy sú a budú fungovať.
Aké pravdy?
Pravda akcie a reakcie, reinkarnácie, základné princípy dobra a zla.
Okrem toho v čo ešte veríte?
Verím v Boha, a tak verím aj v Ježiša Krista, v Budhu, Alaha... Podľa mňa existujú len rôzne formy a podoby náboženstva, ktoré nazývajú Boha rôznymi menami, ale v podstate je iba jeden Boh.
To je pre mnohých nepochopiteľné...
Ja nie som založený nábožensky, ale filozoficky. Vyznávam filozofiu u nás známu ako Hare Krišna. Podľa mňa Boh tu stále je, existuje, vytvára si ku mne nejaký vzťah a potom sa v rôznych podobách a časových obdobiach inkarnuje na zemi. Tu podáva tú istú filozofiu rôznymi spôsobmi podľa vyspelosti danej civilizácie, schopností ľudí rozmýšľať, prírodných podmienok. V džungli je to napríklad podané iným spôsobom ako na púšti, v meste.
Ako ste sa k tejto filozofii dostali? U nás vôbec nie je rozšírená.
V dvanástich som sa začal venovať karate a toto bojové umenie, podobne ako aj iné bojové umenia, je prepojené s určitou filozofiou. Vtedy som si ale myslel, že karate je spojené so zen budhizmom, a tak som sa mu začal venovať. V pätnástich rokoch som ale stretol ľudí z Hare Krišna, dali mi knihy, ktoré som si prečítal, diskutoval som s nimi. Prekvapilo ma, že sa pýtajú a odpovedajú na tie isté otázky, o ktorých som už vtedy premýšľal. Ešte aj dnes sa stále zaujímam o nové veci a dozvedám sa veľa nového.
A dodnes ste zostali aj pri karate...
Dnes už ale v úplne inej podobe, ako keď som začínal. Desať rokov som praktizoval športové karate, no potom ma začali odrádzať úrazy, zrazu som nenachádzal zmysel v tom, prečo sa mám s niekým biť. Ale pred niekoľkými rokmi som sa tu na Slovensku dostal k učiteľovi karate Ladislavovi Klementisovi, ktorý mi otvoril úplne novú cestu. Až vtedy som pochopil, o čom skutočne karate je. Po návrate z Okinawy, kam ma pozvali samotní veľkí majstri, sa v júni chystám na majstrovstvá sveta do Brazílie.
Takže pre karate žijete, tréningy máte dvakrát denne.
Ľudia, s ktorými trénujem, sú aj moji priatelia. Napríklad skoro každý deň sa stretávam s politikom Františkom Šebejom, ktorý je karatista.
A teraz ste sa dali na reality show, ktorá je aj o intrigách, konfliktoch. Nie je to v rozpore s tým duchovným svetom, v ktorom v istom zmysle žijete?
Nemám pocit, že by som robil niečo zlé. Moja filozofia nie je utiahnuť sa do úzadia a v tichosti sa venovať rozjímaniu. Zachovávam si svoje ja, no musím sa prispôsobiť modernému spôsobu života.
Ale predsa, z reality show ide veľa negatívneho...
Nevnímam to tak. Aj keď tu, samozrejme, ide o veľa vecí, nielen o tanec, ale aj o sledovanosť, peniaze...
Tak prečo ste prišli s myšlienkou reality show?
Ja som neprišiel s myšlienkou reality show. Tanec je moja veľká láska a cesta, ktorou idem. Vždy som tu chcel rozšíriť hip-hop, street dance, učil som ľudí, absolvoval som veľa vystúpení. Chcel som zjednocovať tanečníkov a chcel som, aby tanec mali radi aj všetci ostatní. A teraz prišla tá pravá možnosť, ako dostať tanec medzi ľudí. Reality show je teda iba daň za to, že Slovensku ukážem mladých a neskutočne talentovaných tanečníkov, že budem prezentovať rôzne tanečné štýly.
Takže tanec samotný nie je pre divákov taký atraktívny?
Je, ale musí sa s niečím spojiť.
Nemrzí vás to?
Mrzí, ale vidím to ako jedinú možnosť.
S finalistami Miliónového tanca trávite veľa času. Ako ich vnímate?
Sú to výborní tanečníci, všetci majú obrovský talent. Fyzicky aj pohybovo sú veľmi tvárni, no treba ich usmerniť, pretože sú veľmi mladí a nemajú toľko skúseností. Ale majú v sebe nadšenie, neskutočné množstvo energie.
A povahovo?
Je to úžasná vzorka dnešných mladých ľudí.
Vidíte sa v niektorom z nich?
Ja som bol v niečom iný. Bol som ešte viac ctižiadostivý, viac som žil tancom. Nemal som učiteľov, na všetkom, čo som sa naučil a dosiahol, som musel pracovať sám.
A nie je to takto lepšie? Nemôže im reality show, rýchla sláva, medializácia skôr uškodiť?
Práve toho sa bojím. Som zvedavý, čo s nimi urobia médiá, popularita. Sám to budem sledovať.
Vy ste v ich veku boli takisto známy, veľa ste vystupovali, vyhrávali ste súťaže. Pokazilo vás to nejako?
Mne všetko prichádzalo po kvapkách, nič ku mne neprišlo len tak. Nebol som z jedného týždňa na druhý slávny, nemal som zrazu peniaze. Všetko som si zaplatil úsilím a potom.
K popularite patrí aj bulvár, titulky časopisov, kauzy, ktoré sa nikdy nestali.
Do minulého roku, pred tým, ako som bol jedným z porotcov Dievčaťa za milión, som mal ku všetkým novinám skvelý vzťah. Považoval som ich za súčasť toho, čo robím. Ale potom som zistil, že som mal príliš naivný pohľad na svet.
Bojovali ste proti tomu?
Vo všeobecnosti neznášam pocit bezmocnosti a vtedy som sa cítil absolútne bezmocný. Chcel som bojovať. Ale na rady kamarátov a oveľa skúsenejších ľudí som musel zostať ticho.
Vaša 16-ročná dcéra Vierka s vami tancuje v skupine, beriete ju na rôzne akcie. Je možné, že sa bude pohybovať v šoubiznise. Nebojíte sa o ňu?
Vierka je oveľa vyspelejšia a viac sa vyzná, ako ja v jej veku, je to úžasná tanečníčka. V tomto prostredí je už odmalička, vie sa v ňom orientovať. Veľa sa s ňou o tom rozprávam, takže nie, nebojím sa. Vie, čo je dobré a čo zlé.
