NITRA. Lujza Bakošová stála pri zrode nitrianskej Verejnosti proti násiliu, bola šéfredaktorkou prvých slobodných novín Nitrianska verejnosť. Dnes pracuje pre Asociáciu Divadelná Nitra.
Kedy sa pre teba osobne začala Nežná? Kedy si sa po prvý raz „zapojila“? V tom čase nikto nevedel, ako to dopadne, či nebude vystavený represáliám. Mala si strach?
U ochranárov na Malej ulici 2 v podhradí sme sa začali schádzať postupne od 18. – 19. novembra. Telefonovali sme známym alebo príbuzným najmä z Bratislavy a Prahy, u ktorých sme zháňali informácie o dianí v štáte. Televízia ani rozhlas totiž neinformovali o pražských udalostiach vôbec alebo prorežimovo, internet nebol, takže sme si informácie zháňali telefonicky, cestovaním, posielaním balíkov s materiálmi... Bola to z pohľadu dnešnej rýchlosti šírenia informácií pomalšia metóda, ale napriek tomu veľmi účinná.
Lujza Bakošová dnes, s prvým číslom novín Nitrianska verejnosť. (zdroj: mh)Od pondelka 20. novembra sme viac-menej celé večery a dlho do noci trávili čas v maličkých kanceláriách ochranárov, kde celé vybavenie tvorili nejaké stoly, stoličky a možno tri písacie stroje. Prišlo sem aj pár študentov a začalo sa masívne rozmnožovanie rôznych materiálov. Tým rozmnožovaním myslím, samozrejme, prepisovanie na písacích strojoch s ôsmimi, najviac deviatimi tzv. kopírmi a prieklepovými papiermi. Z Bratislavy aj Prahy nosili originály hlavne študenti, ale celkom hrubý balík mi prišiel od mojej sestry, ktorá učila na VŠMU, kde bolo založené študentské hnutie.
Nitrania sa pred 30 rokmi stretávali pred Domom módy na Leninovej triede Čítajte Keď sme prvý raz vyšli s rozmnoženými materiálmi na dnešnú pešiu zónu, mala som naozaj strach. Bola zima, snežilo a ja som sa s tými papiermi prehodenými cez ruku a vlhnúcimi od snehu pretláčala pomedzi ľudí a núkala im tie rozmnoženiny. Z pohľadu vtedajšieho socialistického režimu išlo vlastne o protištátnu činnosť. Naozaj som sa bála, že ma niekto z tých ľudí napadne a zbije, ale nestalo sa: všetci si papiere s nadšením brali a hneď začali čítať.
Nebola som a nie som žiadna hrdinka... Ale udalosti v tých dňoch plynuli takým tempom, že som si nejaký strach nestačila uvedomovať. Možno až na jeden prípad, keď sme videli, že počas demonštrácie pred Domom módy je na Radlinského ulici odstavená veľká V3S naložená vojakmi. Zrejme čakali na rozkaz zasiahnuť, ten však zjavne neprišiel... Ktosi prišiel so správou, že sa majú na zásah pripravovať milicionári, nakoniec však všetko prebehlo pokojne a okrem toho – nebola som sama a ten pocit spolupatričnosti a vzájomnosti bol extrémne posilňujúci a povzbudzujúci.
Kedy si sa začala zaujímať o politiku? Kedy si si po prvý raz uvedomila absurdnosť režimu?
Nemôžem to nazvať zaujímaním – to by som sa preceňovala, ale nejaké dotyky s vnímaním nedostatkov režimu to boli. Prvý raz možno na gymnáziu, keď sme išli so speváckym zborom na zájazdové vystúpenia do Belgicka a cestoval s nami bez zjavného dôvodu aj jeden pán, ktorého sme vôbec nepoznali. Zjavne išlo o príslušníka ŠtB, ktorého nám nasadili, aby sledoval, kam chodíme, čo robíme, či náhodou nekomunikujeme s niekým mimo nášho programu (podotýkam, že sme boli 15- až 18-ročné deti).
Cestou na Slovensko sme sa zastavili aj v Mníchove a ja som sa cítila veľmi odbojne, keď ma kamaráti vyfotografovali pri akejsi fontáne s novinami Die Welt v ruke. Dnes je to už na smiech a fotka je veľmi amatérska a vyblednutá, ale ten pocit kombinácie strachu a rebelstva v Mníchove, kde sídlila známa rozhlasová stanica Slobodná Európa, si veľmi dobre pamätám.
Isté informácie o problémoch v štáte som mala aj z domu: môj príbuzný – výtvarník mal zakázané vystavovať, neraz bol vypočúvaný príslušníkmi ŠtB, viacerí jeho priatelia emigrovali a doma sa o tom hovorilo.
V televízii v novembri 89 zaznelo, že Nitra spí. Naozaj veľa ľudí „spalo“? Aké boli z tvojho pohľadu ich reakcie v novembrových dňoch 89?
Žiaľ, výkrik „Nitra spí!“ zaznel z bratislavského námestia cez TV do celého Slovenska a bolo to naozaj veľmi zahanbujúce. Ale Nitra rozhodne nespala a ak môžem byť osobná, tak tí, čo sme založili VPN v Nitre, sme v skutočnosti spali veľmi málo. Na Pedagogickej fakulte (dnešnej UKF) študenti čulo pracovali od prvých dní po 17. novembri. Niektorí cestovali medzi Bratislavou, Prahou a Nitrou a nosili informácie a materiály z centier študentského hnutia. Ďalší tie materiály prepisovali a roznášali ďalej, iní pripravovali letáky a plagáty, organizovali mítingy a rokovali s pedagógmi o študentských požiadavkách.
