NITRA. Nie všetci mladí ľudia sú bezohľadní k svojmu okoliu a myslia len na seba. Svetlým príkladom je 22-ročná Iveta Krausková.
Pomoc druhým má v krvi. Jej otec je hasič, no ona si zvolila trošku inú cestu. Okrem toho, že študuje záchranárstvo na UKF v Nitre, je tiež dobrovoľníčkou v Komunite Sant´Egidio, ktorá pomáha chudobným ľuďom po celom svete. A to nielen na Vianoce.
Chudoba nemusí byť len materiálna

Spoločenstvo vzniklo už v roku 1968 v Ríme ako pokus skupiny študentov postaviť na prvé miesto vo svojom živote Evanjelium, najmä vo vzťahu s chudobnými. V súčasnosti je rozšírená vo viac ako 70 krajinách sveta, v ktorých sa ľudia stretávajú pri spoločných modlitbách a pri službe chudobným, chorým či starým ľuďom, väzňom alebo migrantom.
U nás začali svoju činnosť pred viac ako desiatimi rokmi. „Na Slovensku existuje v niekoľkých mestách, pričom každé sa väčšinou zameriava na niečo špecifické. Zaoberáme sa predovšetkým chudobnými ľuďmi, v Nitre sú to zatiaľ ľudia bez domova,“ vysvetľuje Iveta.
“Vravela som si, nebuď taká, neodsudzuj ich. Je to strašne ťažké a chápem každého, kto to tak vníma.
„
Ako vraví, chudoba ľudí bez domova nemusí byť iba materiálna, ale aj duševná. Ich najväčším súperom často nie je nedostatok peňazí, ale práve samota. „Chudobným najviac chýba priateľstvo, rodina a prijatie, čo im akoby nahrádzame našou prítomnosťou.“
Okolie ju najprv nechápalo
S dobrovoľníctvom začala približne už v šestnástich rokoch. „Dostala som sa k tomu cez kamarátku Mirku. Absolvovala nejaké workshopy a spýtala sa ma, či by som do toho s ňou išla. Ja som sa k nej pridružila, ale vôbec som vtedy nevedela, čo to obnáša,“ spomína na začiatky.
S mladíckym entuziazmom a cieľom pomáhať začala spolu s ďalšími stredoškolákmi pôsobiť najprv v Topoľčanoch. Až po roku však pochopila, čo vlastne robí, vďaka workshopu na festivale Lumen.
„Volal sa Chceš byť bohatý? Spoznaj chudobných! a viedli ho mladí ľudia, ktorí v službe boli už osem rokov, mali už teda čo-to za sebou. Hovorili nám o svojich zážitkoch a skúsenostiach a mňa to tak chytilo, že som tu už šesť rokov.“

Členstvo v komunite jej okolie najprv vôbec neprijímalo ľahko.
„Rodičia mi to zakazovali, báli sa, že domov prinesiem choroby a podobne. Potom ale zbadali, že to je na niečo dobré a nerobím to len z dlhej chvíle. Teraz sa ma už aj pýtajú, ako sa tí ľudia majú, dokonca im aj niečo darujú.“