NITRA / CAPODRISE. Marcela Gigliano žije v talianskej dedine Capodrise, 25 kilometrov od Neapola. Aj jej život zásadne zmenila epidémia.
Keď sme spolu naposledy v piatok mailom komunikovali, napísala: „Dnešný stav u nás v kraji Campania je 749 prípadov koronavírusu na zhruba 5 827 000 obyvateľov. Guvernér De Luca požiada o armádne zložky, ktoré budú od dnes v našom regióne pomáhať pri kontrolách.“

A potom ešte dopísala: „Na sociálnych sieťach vidím reakcie ľudí na Slovensku. Vyzerá to tak, že si izoláciu zmenili na dovolenku. Myslia si, že mať bavlnené rúško je záchranou. Mám rúško, tak môžem všetko. Veľa nakazených ale dostalo vírus cez oči a tie si nikto nechráni. Vidím fotky mamičiek, čo sú v parkoch s deťmi, deti, čo píšu úlohy s kamarátmi, ľudí, čo naďalej športujú, rodiny, ktoré sa presúvajú na chaty... Myslia si naozaj, že sa začali prázdniny?“ pýta sa Marcela.
Odkazuje, že izolácia znamená byť doma. „Obmedziť najviac, ako sa dá, stretnutia. My napríklad nesmieme odísť z trvalého pobytu. Ak má niekto chatu v horách či apartmán pri mori, nemôže tam ísť. Musí ostať doma. Len toľko...“
MarcelaGigliano
Pochádza z Rumanovej pri Nitre, niektorí si ju možno pamätajú ako študentku Gymnázia Eugena Gudernu v Nitre. Po jeho skončení pracovala ako krupierka a kasérka v Park Casino v Bratislave, v roku 1998 odišla ako krupierka na výletnú loď Sun Princess. Tam sa zoznámila so svojím manželom Erricom, Talianom z Neapola. Bol dôstojníkom na rovnakej lodi.
„Svadbu sme mali na Kalvárii v Nitre. Na Slovensku sa narodil náš prvý syn. Od roku 2003 žijeme v Taliansku. Máme dvoch synov, Giovanni má 19 a študuje prvý rok na vysokej škole ekonomickej, mladší Ludovico má 15 a chodí do druhej triedy na umeleckom gymnáziu. Obaja hovoria veľmi dobre po slovensky,“ prezradila nám o svojej rodine Marcela, z ktorej je dnes „žienka domáca“.
„Vo voľnom čase sa venujem deťom, učím katechizmus formou hry u nás v Capodrise, sem-tam nacvičím nejaké kratšie divadelné predstavenie s deťmi. Moje hobby je maľovanie.“
Capodrise je obec na v okrese Caserta, 25 kilometrov od Neapola, v kraji Campania. Má vyše 10-tisíc obyvateľov. Letá trávi rodina pravidelne na Slovensku – v Rumanovej, ku ktorej má Marcela veľmi silné puto.
„V roku 2009 som založila stránku FB Rumanová. V tom čase obec ešte nemala oficiálnu web stránku, takže to bol jediný spôsob, ako sa o dedinke, jej histórii, aktivitách a ľuďoch niečo dozvedieť. Stránka funguje dodnes, s podporou starostov, poslancov a obyvateľov Rumanovej,“ hovorí Marcela.
V septembri 2016 moderovať trojdňové oslavy 860. výročia prvej písomnej zmienky o svojej rodnej obci.
Kedy vám – vašej rodine koronavírus zmenil život, kedy ste si začali uvedomovať, že situácia je naozaj vážna?
Sledovali sme v televízii, keď začali dávať prvé správy z Číny. Moja rodina to už vtedy brala veľmi vážne, pretože môj manžel pracuje predovšetkým v zahraničí a veľa cestuje. Bolo nám jasné už od začiatku, že sa všetko zmení, ale nečakali sme, že tak drasticky.
Keď televízia začala vysielať prvé správy o koronavíruse na severe Talianska, vedeli sme, že treba začať reagovať. Asi ako všetky mamy – beh do lekárne, zohnať rúška s filtrami, kým sa dá, zásobiť sa dezinfekčnými prostriedkami. To bolo prvé, čo začalo chýbať. Nasledoval väčší nákup základných potravín.
V Taliansku boli opatrenia na začiatku rozdielne, karanténa a obmedzenia sa týkali iba severných regiónov. Tu na juhu, aj keď s obavami, život pokračoval v normálnom rytme. Až keď sa vláda rozhodla pre uzatvorenie škôl a univerzít, bolo jasné, že koronavírus je problémom celého Talianska.
Ako sa to u vás začalo, ako to vyzerá teraz?
Naša rodina už od uzavretia škôl trávila čas doma. I keď ešte neboli obmedzenia, nikam sme nechodili, okrem nákupu potravín. Postupne zatvorili obchodné centrá, služby, mnohé fabriky... Nakoniec prišli veľmi prísne opatrenia: zákaz vychádzania, okrem troch prípadov: práca, základné potreby (potraviny a lekáreň najbližšie v mieste bydliska) a zdravotné problémy. Aj to jedine s ochranou – rúškom a rukavicami. Dôležité je chrániť si aj oči. Nie je možné ísť ani do prírody, športovať či na prechádzku so psom. My máme dvoch.
Niektoré prísnejšie opatrenia boli vydané guvernérom kraja Campania. Väčšina obyvateľov berie situáciu veľmi vážne a zodpovedne. Sem-tam sa nájde nejaký hlupák, ktorý sa vyberie na prechádzku či zabehať si. Je to zakázané a ostatní obyvatelia hneď volajú miestnu políciu alebo civilnú obranu. Kontroly sú časté. Zopár ľudí, čo našli vonku, sankcionovali.
Inak sú ulice prázdne, ráno a pred 18. hodinou počuť pár áut – sú to ľudia, čo idú do práce a späť, ale je ich málo. Od osemnástej je zákaz vychádzania. Absolútne ticho. Je to zvláštne. Smutné.
Ako zvládate domácu izoláciu?
V prvých dňoch, aspoň u nás doma, sme sledovali non- stop televíziu, čítali noviny, od rána do večera. Samozrejme to vedie k obavám a depresii. Čísla sa zvyšujú, stav sa zhoršuje, ešte sme nedosiahli vrchol, ani v Taliansku a zďaleka nie v Európe.
Psychológovia radia venovať sa koronavírusu, pokiaľ to nie je pracovnou náplňou, maximálne dvakrát za deň. Zvyšok času treba naplniť nejakou inou aktivitou. Je to pravda, môžem potvrdiť. Po prvom týždni som bola naozaj zúfalá. Teraz sledujem a čítam správy ráno a večer. Naozaj to pomáha.