Štvorčatá sú v našich končinách výnimočný zjav. Pod Tatrami sa v ére samostatného Slovenska narodili iba trikrát. V roku 1993 v Bardejove, v roku 2008 v Trenčianskych Tepliciach a v roku 2011 v Nitre. Posledne menovaný štvorlístok na svet priviedla Gabriela Lenčéšová z Močenka.
Filip, Jakub, Lukáš a Michaela si rýchlo zamilovali futbalovú loptu. A že im to nejde zle, sme sa mohli presvedčiť aj na nedávnom halovom turnaji Suzuki Nitra Cup U9 na Klokočine. V dvoch močenských tímoch sme videli v akcii celé kvarteto. Filip s Miškou boli členmi víťazného tímu a odniesli si aj individuálne ceny.
Mama Gabriela si lepší darček ku dňu žien ani nemohla želať. „Na druhý deň som nemala hlas od toľkého povzbudzovania. Bola som dojatá, plakala som od šťastia,“ netajila mamina, ktorá má doma ešte najstaršieho syna, 13-ročného Michala. V mestskej hale chýbal manžel (otec) Peter. „Pracuje v Nemecku, domov chodí na každý druhý víkend. Ale po každom zápase sme mu volali. Z úspechov detí sa teší takisto ako ja,“ zdôraznila hrdá mamina.
Za všetkým hľadaj Mišku
Zo štvoričiek je futbal najväčším magnetom pre Mišku. Už keď bola v škôlke, lákalo ju to na močenský štadión. „Pripojil sa k nej Filip, nech tam nechodí sama. Lukáš s Jakubom sa pridali neskôr. Motiváciou pre nich bolo aj to, keď videli Mišku s Filipom hrať za výber U8 na turnaji vo Vroclave,“ netají Gabika.
Rodičia a starí rodičia podporujú deti v športovaní. „Nepáči sa mi, keď v dnešnej dobe decká len sedia za počítačmi. Nehovorím, že ja ich nepustím k počítaču, ale najskôr si musia splniť svoje povinnosti. V športovaní ich budem podporovať. Traja zo štvorčiat chodia aj na hádzanú, najstarší Miško sa venuje MMA v Nitre. Na futbalový tréning sa tak tešia, že pri dverách stepujú vychystané aj hodinu pred ním,“ smeje sa mamina.
Život u Lenčéšovcov sa netočí iba okolo futbalu. Príchod štyroch malých bytostí na svet pred 9 rokmi bol veľkou zmenou pre celú rodinu. S akými pocitmi ich vtedy matka privítala? „Zrazu máte pred očami štyri bábätká a pýtate sa sama seba: Čo bude ďalej? Snažíme sa im dať všetko, čo môžeme, aby vyrástli ako slušní, normálni ľudia. Od prvých dní nám pomáhali starí rodičia, bez nich by to bolo veľmi ťažké. A pomáhajú dodnes, napríklad ráno vychystať deti do školy, keď ja som už v práci,“ vysvetľuje pani Lenčéšová.
