Pre epidémiu kedysi uzavreli celú Nitru, peniaze dezinfikovali v octe

NITRA. Nitra na svojej dejinnej národnej a kresťanskej ceste putovania prežila viacero radostných udalostí, ale jej dejiny sú poznačené aj takými, ktoré ostávajú ako svedectvo neľahkých časov pre jej obyvateľov.

Je známe, že čoskoro po Tatárs

kych plieneniach (1241) nasledoval hlad a cholera, uchopiac mnohých z tých, čo sa šťastlivo vyhli zabíjajúcej zbrani Tatárov. Aj panovanie Ľudovíta Veľkého (1342-1382) narušila hrozná skaza čiernej smrti, ako ju zvykli v stredoveku nazývať.

Za Mateja Korvína (1458-1490) v roku 1478 zúrila cholera po celej krajine a kráľ hľadal pred ňou útočište v severnejších častiach dnešného Slovenska. O dva roky neskôr, a znova v čase obliehania viedenského Nového mesta, zúrila opäť cholera v krajine. Koncom októbra v roku 1585 bolo v Nitre prerušené zasadanie župy kvôli vypuknutiu cholery.

Takisto v roku 1678 zbierala cholera svoje obete v meste, a znova po poslednom povstaní Františka II. Rákociho v roku 1710 zomrelo na území Nitry 400 ľudí na choleru.

Peniaze v nádobe s octom

Najpamätnejšie a zároveň najsmutnejšie vošla do dejín tohto mesta vyčíňajúca epidémia v roku 1739. Keď začala v Nitre zúriť čierna smrť, obyvateľom mesta zavítalo veľmi smutné a ducha ubíjajúce obdobie, ako o tom svedčí aj G. Czeizel v diele A Szent-Ferenc-Rendiek Nyitrán, ktoré vyšlo v Nitre v roku 1911

Samotný začiatok a priebeh je starostlivo zaznamenaný v protokole nitrianskeho františkánskeho kláštora. Prvé príznaky cholery sa objavili už v apríli roku 1739. 12. mája Imrich Tarnóci (Tarnóczi), hlavný slúžny sudca, v sprievode ďalších predstaviteľov dal vyšetriť dvom lekárom všetkých chorých v meste, ktorí vyvrátili podozrenie z epidémie, hoci zjavné príznaky tejto choroby tu už boli a za deň sa vyskytlo 4-6 úmrtí.

Toto bolo podozrivé predstaveným františkánskeho kláštora a možnosť výskytu nákazlivej choroby v nich vyvolala veľké obavy. V konvente žilo veľa ľudí a žijúc z milodarov nemali toľko potravinových zásob, aby bolo zabezpečené ich prežitie v prípade uzavretia mesta.

Župný úrad však pri prudkom rozšírení – 28. mája – uzavrel mesto, rozostaval okolo stráže a úplne sa znemožnil kontakt s okolím.

Predstavitelia Nitrianskej župy už na zasadnutí 23. mája 1739 v Bošanoch, vzhľadom na zabezpečenie potravín v uzavretých mestách, rozhodli nasledovne: „Všetky potraviny, drevo sa má rozložiť na lúky, ktoré sú v blízkosti miest, odkiaľ sa jednotlivé veci prostredníctvom patričného človeka dopravia do miest. Tí, ktorí budú platiť v hotovosti, dajú peniaze do pripravenej nádoby s octom, len s takouto opatrnosťou sa môžu prijať peniaze. Chudobní budú evidovaní, týmto sa potraviny budú rozdeľovať zadarmo.“

Uzavretie mesta vážne narušilo každú oblasť života jej obyvateľov. Všetky opatrenia smerovali k ukončenie tohto ťažkého obdobia, ktoré ohrozovalo život každého bez rozdielu.

Prosebná procesia

Procesia na sviatok Božieho Tela, ktorá by bola pripadla v tom roku na 28. mája, sa nekonala, ale namiesto nej sa konala na druhý deň prosebná procesia, ktorá išla z Katedrály sv. Emeráma po uliciach Horného a Dolného mesta, za účasti kňazov, rehoľníkov a niekoľkých svetských predstaviteľov, ktorí sa utiahli na hrad. Prosili v nej Boha za odvrátenie hrozného údelu.

Usporiadanie procesie bolo nasledovné: na čele ako ceremoniár šiel kanonik Juraj Birovský, kropiac ulice trojkráľovou vodou a incenzujúc ich podobne tymiánom, za ním niesli pátri piaristi relikvie sv. Andreja a Beňadika. Nasledoval Štefan Nozdrovický, kanonik, vikár so Sviatosťou Oltárnou, žehnajúc v každej ulici na štyri svetové strany.

Účastníci nasledovali Sviatosť so zapálenými fakľami a smútočným hlasom spievali veľkopiatkové „Sanctus Deus, Sanctus Fortis, Sanctus Immortalis: miserere nobis!” (Svätý Bože, Svätý mocný, Svätý nesmrteľný: zmiluj sa nad nami!), ako aj „Stela coelis“ (Hviezda nebeská) a ďalšie podobné prosebné piesne, a pritom sa modlili ruženec. Podobnú procesiu zorganizovali na oktávu Božieho Tela a na 15. deň.

Aby sa zabránilo šíriacej sa nákaze, robili sa rozličné opatrenia. Napríklad vo františkánskom kostole oddelili priestor, aby návštevníci bohoslužieb prichádzajúci aj z Dolného mesta neprišli do kontaktu s ostatnými. Hneď na začiatku nebezpečenstva P. Šimon Pair, nemecký kazateľ, zaopatril viacerých nemocných sviatosťami a hoci sám javil príznaky, vyliečil sa.

Duchovnej služby chorým na choleru v Dolnom meste sa z nitrianskeho kláštora s veľkým odhodlaním ujal P. Kubinák Cirjék, obetujúc svoj život za chorých. Aby bol v bezprostrednom kontakte, presťahoval sa na Dolnú faru už 22. mája.

Farár si všimol, že páter františkán koná príliš odvážne: nedáva si totiž vyniesť chorých na choleru z domu na dvor, ako to robia iní z predvídavosti, ale bez vyberania chodí do bytov a tam ich zaopatrí sviatosťami. Napomenul ho, aby bol opatrný, ale neuspel.

Onedlho sa stalo to, čoho sa farár obával. Na vigíliu sv. Antona Paduánskeho páter ochorel na choleru. Po čase sa však z nej, akoby zázrakom, dostal. Mnohí to pripisovali Božiemu zásahu, o to viac, že františkán P. Kubinák Cirjék býval predtým často chorľavý, po prekonaní bolo jeho zdravie oveľa stabilnejšie.

Postavili drevenú ohradu

Mestským farárom bol v tomto čase Štefan Sabo (Szabó), ktorý sa podobne obetavo staral o svojich veriacich a až kým sám nepodľahol cholere.

Na sviatok diecéznych patrónov, sv. Andreja a Beňadika (17. júla), sa pred Nitrianskym hradom konali bohoslužby, bola tam vyložená Sviatosť Oltárna a relikvie sv. Svorada a Beňadika. Kanonik František Ňáraj (Nyárai) za asistencie dvoch kaplánov slúžil tichú svätú omšu, na ktorej sa zúčastnilo takmer celé mesto.

Mestský farár viedol svojich veriacich na hrad v procesii od Farského kostola sv. Jakuba a aby sa náhodou nedostali do styku nakazení obyvatelia Dolného mesta so zdravými obyvateľmi Horného mesta, bola postavená drevená ohrada, ktorá oddeľovala dve skupiny.

Ani Horné mesto však nebolo úplne uchránené od cholery. Epidémia sa tu rozšírila na niektorých miestach viac, na iných menej.

Aj na sviatok sv. Rozálie, patrónky proti cholere (4. septembra), sa uskutočnila verejná procesia cez Horné a Dolné mesto k úcte k svätým, prosiac ich za orodovanie. Výstrely na baštách Cholera skončila 12. novembra, presne na sviatok sv. Didáka, františkána, ošetrovateľa chorých a uzdravovateľa.

Mesto sa však nedostalo z izolácie ani na Vianoce 1739. Opatrnosť voči tejto chorobe bola veľká. Jeden prieskum nasledoval druhý, aby sa dokázalo, že cholera pominula. Hlavný sudca aj trikrát vykonal výsluch na základe nariadenia miestnej rady. Cirkevní predstavení vyhlásili na svoje svedomie, svetskí pod prísahou, že po epidémii už nie je v meste ani stopa.

Toto všetko ale nestačilo. 28. januára sa objavil František Čech (Cseh), župný prísažný, spolu s lekármi zo Zlatých Moraviec a Nových Zámkov a chodiac z domu do domu sa presvedčil o úplnej absencii epidémie.

Po prieskume hradu sa poverenci vybrali do kláštora. Ale ani prieskum nestačil. 19. februára hlavný sudca opakoval vypočúvanie, a len na základe tejto správy gróf Pavol Balaša (Balassa), hlavný poverený 11 postihnutých žúp, zo Šale, kde sa načas zdržoval v kláštore pátrov jezuitov, vydal rozkaz na otvorenie Nitry. Toto sa 21. februára 1740 dalo na známosť výstrelmi na baštách aj obyvateľom Nitry, ktorí sa ponáhľali na zvonenie do katedrály na ďakovnú pobožnosť.

Po homílii kanonika Františka Ňáraja zaznelo Te Deum a vyjdúc z katedrály obišli na spôsob procesie námestie pred hradom. Keď sa vrátili, zavŕšili túto radostnú slávnosť slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval Štefan Nozdrovický.

Stovky mŕtvych

Mesto po desaťmesačnej izolácii konečne otvorilo svoje brány. Podľa Historie domus v meste Nitra a Párovciach zomrelo na choleru 839 ľudí, na iné choroby 299; na Chrenovej na choleru 58, na iné 5, čo tvorilo takmer tretinu obyvateľov. Obete cholery pochovávali na cintoríne za Tureckou bránou.

Celkový počet obetí v roku 1739 v Nitre od 1. apríla do 31. decembra bol nasledujúci: apríl 51, máj 162, jún 166, júl 177, august 185, september 167, október 87, november 20 a december 10. Okrem toho v priľahlých častiach, ktoré cirkevnoprávne patrili do farnosti Nitra, boli ďalšie obete: na Chrenovej 73, v Dražovciach 9, na Čermáni 3, v Mlynárciach 3, na Kyneku 1. Na Kajse (dnes časť Lužianok) nebola žiadna obeť.

Nitrania iste dobre poznali život sv. Svorada, ku ktorému sa utiekali v jednotlivých potrebách aj predtým, a poznali z jeho životopisu zázrak, ktorý opisuje jeho súčasník, vtedajší päťkostolský biskup Maurus v súvislosti s Nitrou: „V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil.“

Aj na základe tejto skutočnosti si ho obyvatelia Nitry zvolili v neľahkej situácii za patróna mesta a prisľúbili v predvečer jeho sviatku pôst a 17. júla púť na Zobor, kde sa mali konať bohoslužby na jeho počesť. Iste aj preto, že úcta k sv. Svoradovi v Nitre bola rozšírená aj predtým.

Vzťah k sv. Svoradovi následkom týchto smutných udalostí nadobudol novú intenzitu. Nitrania sľub celé roky zachovávali, aj keď v jednotlivých obdobiach nadobúdal rozličné formy oslavy. V ostatných rokoch sa táto šľachetná tradícia opäť obnovuje.

Autor: Viliam Judák