Pri dome na Zobore má malú záhradku, ale radšej trávi čas na štadióne. Je možno najstarším trénerom kráľovnej športu pod Tatrami a dodnes preteká na veteránskych súťažiach, hoci už má 85 rokov! „Stále trénujem, trikrát za týždeň som v posilňovni. Na bench presse ešte vytlačím 75 kíl,“ vraví matuzalem slovenskej atletiky.
Reprezentoval ČSSR, bol slovenským rekordérom v disku. Ešte viac úspechov žal ako tréner, vychoval 18 majstrov ČSSR v oštepe, disku a guli. Jeho zverenci získali na M-SR dospelých vyše 130 (!) medailí.
Napriek vysokému veku to s mladými atlétmi stále vie. Napríklad za posledných 11 rokov jeho zverenci brali 30 titulov majstrov SR. Pre Slovensko získal osem medailí na veteránskych MS a ME. Atletike sa venuje už 70 rokov, keďže začal v pätnástich.
U lekára nebol už tri roky. Okuliare pri tréningu nepotrebuje, aj ako 85-ročný stále šoféruje auto. „Mám sa fajn, je to zrejme dedičné. Myslím, že mi prospieva aj moja láska k športu a dobrá životospráva,“ rozhovoril sa Ladislav Petrovič pri našom stretnutí, popíjajúc strik z bieleho vína.
V rodnom liste máte uvedené, že ste sa narodili v Maďarsku.
Môj otec sa narodil v Zlatých Moravciach, mamka bola z Topoľčianok. V roku 1918 bývali moji rodičia v Nitre. U nás v rodine sa nehovorilo, že sa vytvorila čsl. republika, ale že nás anektovali Česi. Moji rodičia mali osem detí. Otec bol dôstojník maďarskej armády, a tak sa presťahovali do Maďarska. Ja aj moji súrodenci sme sa narodili v Maďarsku, akurát jedna sestra v Eisenstadte. Vyrastal som v Nagykanizsi, tam som prežil aj druhú svetovú vojnu. Rodina sa vrátila naspäť na Slovensko v roku 1947 do obce Tužina.
V článku sa ďalej o.i. dozviete
* aká bola za komunizmu podpora športu? * ako prispel k zlatej medaile J. Železného na OH * prečo nesledoval Jordanov Dream team v Barcelone * ako sa rodili tri svetové rekordy v Nitre * prečo prial nitriansky štadión vrhačom * aký rozpočet mal míting * ako zažil na vlastné oči triumf Ludvíka Daněka na OH v Mníchove * kde žijú jeho deti * aký má názor na rozdelenie atletiky v Nitre * prečo sa nerád stretáva so starými ľuďmi.
Prečo vám učarovali vrhačské disciplíny?
Ja som už ako 8-ročný začal hádzať „poltehlou“ otočkou. Môj starší brat bol atlét. Na pretekoch v Zalaegerszegu videl diskárov a opisoval mi, ako to robili. V ruke máš niečo ako dva zlepené taniere, urobíš otočku a hádžeš. Ja som to na prvý šup pochopil. Chytil som do ruky pol tehly, otočka a hodil som ďalej ako o 4 roky starší brat. So skutočným diskom, hoci len gumeným, som sa prvý raz stretol až ako 15-ročný v Tužine v miestnej TJ Sokol. Vypracoval som sa ako vojak, ZVS som strávil v Ružomberku a Kroměříži. Z 38 metrov som sa zlepšil na 46 m a vtedy som bol druhý na Slovensku.
