Hral prvú dorasteneckú ligu za Zlaté Moravce, viedol tretiu českú s Hulínom a v siedmej dal 33 gólov za Machulince. Karol Kováč si v 25 rokoch povedal stop. Rodina, manželka Anetka a mesačná dcérka Elisa, sú preňho viac. A Boh takisto.
Brzdili ho zuby
Kostol, ihrisko a krčmu delí v Žitavanoch iba jedna ulica. „Viera a futbal ma sprevádzajú celý život, rebélia, našťastie, trvala iba rok a pol,“ odpovedal usmievavý katolík s príbehom, aký mu mnohí neveria. „Naozaj sa to stalo,“ prehodil a začal.
Karol Kováč v žiakoch žiaril, ale v neskôr azda ani raz nebol fit päť zápasov v rade. „Až v osemnástich som zistil, že za mojimi svalovými zraneniami sú zubné nervy,“ povedal o časoch, keď s dorastom FC ViOn oslavoval postup do prvej ligy kúpeľom vo fontáne: „Náš ročník 1994 bol silný, ale na tréning áčka zavolali asi iba piatich. Vtedy ma sklamalo, že mňa nie, dnes to beriem inak. Prerazil iba Mišo Pintér.“

A tak sa „Kájo“ mihol v štvrtej lige za béčko Zlatých Moraviec vo Volkovciach, štyrikrát sa vracal do Žitavian, v rakúskom Pergu vydržal mesiac, až skúšal šťastie v českom Hulíne. „Bola to tretia liga, uspel som na skúške, ktorú mi vybavil skvelý kamarát Paťo Furka. Nehrával som často, ale obdobie v Hulíne mi veľa dalo, mnoho som sa naučil od skúsených spoluhráčov,“ hovoril o jari 2015.
Po vysedávaní na lavičke Žarnovice (2017) dotiahol Machulince do finále Campri Cupu (2018) a v predminulej sezóne si 33 gólmi z priamych kopov, oblúčikov alebo nájazdov v 7. lige C robil, čo chcel. „V najlepšom treba skončiť, nie? Keby ale prišla nejaká vážna ponuka, ešte by som pouvažoval, “ usmial sa útočník, ktorého spoluhráči azda nikdy nepočuli hrešiť.
Videl nadprirodzené
Už dávno vedel, že futbal je iba hobby. Šatni rád rozprával o Bohu. Machulinčania sa ho dokonca pýtali sami.
„Keď som vyšiel z dorastu ViOnu, prežil som Krst duchom svätým tak, ako je písané v Jánovom evanjeliu,“ opisuje životnú zmenu Karol Kováč. „V devätnástich som sa s bratom po rokoch vrátil na Campfest do Kráľovej Lehoty. Bol som zlomený z rozchodu, chodil si s kamarátmi vypiť, ani doma to neklapalo. Mal som obrovskú túžbu ísť na osobnú modlitbu. Keď sme sa začali modliť, celé moje telo a dušu mi totálne zaplavila Ježišova láska – videl som môj hriech, hanbil sa za moje činy. Doma som začal hrať na gitare a spevom chváliť Boha. On je naozaj živý a Biblia nie je len kniha plná rozprávok,“ vysvetľoval s iskierkami v očiach.

Odvtedy sa mu pomaličky otáčali priority. S kapelou zabáva kresťanské koncerty. „Niekomu to príde úplne šialené, ale videl som nadprirodzené veci,“ vyhlásil. „Na tréningu v Žarnovici sme mali súboj, píšťala na píšťalu. Rozchodil som to, ale hneď potom som šiel do kláštora hrať volejbal a z ničoho nič mi na nohe navrel obrovský opuch. Volal som mamke, nech ma príde vziať na pohotovosť, ale medzitým sme sa s miestnym kňazom modlili a chalani, čo tam boli, nechápali, že asi za päť minút opuch odišiel... Alebo – po omši ma vnútorný hlas nabádal, nech sa dievčaťa spýtam, či nemá jednu nohu kratšiu. Šiel som, začali sme sa modliť a za chvíľu sme nevedeli, ktorá bola kratšia... Aj lekár sa čudoval. Keby som neprežil Boha a nebol vychovávaný vo viere, nič z toho by nestalo, lebo človek sám od seba nie je schopný nadprirodzeného.“
Žiadneho fanatika v ňom ale nehľadajte. Stále si rád zapne futbal, skočí s kamarátmi na pivo či pizzu, miluje najmä chvíle s manželkou. Dcérka jeho životu vnukla nový zmysel. „Zdravie a rodina sú mi prioritou, bez nôh rodinu asi ťažko uživím. Chváliť Boha môžem aj futbalom, no vybral som si hudbu. Je úžasné, ako sa Klopp, Firmino alebo Salah priznali k Bohu. Rozprávajme o viere, nehanbime sa za ňu, veci medzi nebom a zemou naozaj existujú,“ povedal Karol Kováč.