Za Slovensko odohral 19 zápasov a strelil v nich štyri góly. Hral v piatich zápasoch hviezd. Keď v 90-tych rokoch žiaril v nevýraznej Nitre, viac gólov než on (156) dal v extralige iba Vlastimil Plavucha (234).
Pod Zoborom sa narodilo málo lepších strelcov než MARTIN MIKLÍK.
S domovom sa ako 26-ročný (1999) lúčil soškou kráľa kanonierov, ale aj zostupom do I. ligy, aby 12 sezón zbieral slávu v tretej a štvrtej nemeckej lige.
„V Halle mi visí dres pod stropom a ďakujú mi, na hokej do Nitry už nechodím,“ vyhlásila zabudnutá legenda.
AJ TOTO SA DOZVIETE
- Prečo legendárny Martin Miklík už nechodí na hokej do Nitry
- Aký malý plat mal v sedemnástich v áčku
- Ktorý kouč mal prezývku "Hitler"
- Ktorý brankár po ňom hodil hokejku a ktorému reprezentantovi dal gól v každom zápase
- V čom mal Zdeno Cíger pred ním rešpekt
- Prečo najviac neboleli zápasy so Slovanom či Košicami, ale inými tímami
- Ako ho obdivujú v Nemecku
- Prečo tréner Blaško viazal Nitranom na hokejky železá
Ako vznikla vaša legendárna prezývka „Sadza“?
Lebo som čierny (smiech). Volali ma aj Herkules, Mikino... Občas som tiež Martin.
Ste ročník 1972, rovnako ako Jozef Stümpel a Jaromír Jágr.
Jágr? Keď sme ako dorastenci hrali o majstra Československa v Považskej Bystrici, s Kladnom sme prehrali asi 1:3. Už vtedy mal riadne nohy a robil štyroch-piatich hráčov.
Jasné, vtedy za nás hral aj Stümpel, výborný hokejista. Vyrastali sme spolu. V Nitre nás vychovával tréner Jožo Blaško, bol nám ako druhý otec.
Aké to boli časy?
Krásne. Tatko ma každé ráno vozil o piatej na „zimák“ a po tréningu nás pán učiteľ Velčický vodil ako ovečky na Základnú školu Nábrežie mládeže.
Mali sme staré drevené „forwardky“, Blaško nám na tréningoch nad čepeľ priviazal železá a v zápasoch sme potom mali ľahké ruky. Ak sme netrénovali, hrali sme na ulici panelák proti paneláku.
Tešil som sa ako malý, keď mi otec kúpil helmu Jofu, no ak som neposlúchal, poslal ma na ľad s ruskou „kockou“ Okulou. A výstroj sa dedil od starších – nie ako dnes, keď hokej hrajú len deti bohatých rodičov a Stümpel a Pálffy sedia doma.
Martin Miklík patrí do pomyselnej siene slávy nitrianskeho hokeja. (zdroj: archív MY Nitrianskych novín - Miroslav Földeši)Fanúšikovia si pamätajú váš útok s Igorom Bafrncom a Miroslavom Kuklom (potom Jurajom Štefankom). Hrali ste spolu naslepo?
„Gumkáči“... Tak nás volali, všetci sme boli malí, veď vzadu bol ešte vždy Dušan Milo. Na tréningu naša päťka nosila žlté dresy. Doteraz sa stretávam s Igorom Bafrncom. Bola to „pecka“, mám zimomriavky, keď sa ma pýtate na tie časy. Hokej nás strašne bavil.
O Nitre sa v 90-tych rokoch hovorilo, že keby mala viac Miklíkov, nebola by podpriemerná. Bola to pravda?
Nie. Nebolo to iba o mne, na strelcov ako mňa treba robiť. Pravda, vtedy sme nemali šancu spraviť úspech. V 90-tych rokoch sme iba raz postúpili do play off a hneď vypadli s Martinom.
Ktoré zápasy bolievali najviac?
Žiadny Slovan či Košice, najhoršie boli tímy, ktoré postúpili z prvej ligy. Samí drevorubači. Doslova. Nešlo im hokej.
