Odchoval ho nitriansky volejbal, ale v áčku toho veľa ukázať nestihol, lebo príliš skoro sa rozhodol pre odchod. Najskôr do Bratislavy a potom ďalej na západ.
BORIS HOLLA má dnes 43 rokov, milujúcu rodinu a stále sa drží pri volejbale. Okrem duelov na rakúskych palubovkách ešte zvádza svoj vlastný súboj. Doslova v ňom ide o život. Viac sa dočítate v rozhovore.
Kto vás priviedol k volejbalu?
V prvom rade to bola moja nebohá mamina Tatiana Hollová, rodená Ďurišová, hráčka PF Nitra, ktorá mi vždy bola najlepším priateľom, trénerom a fanúšikom. Jej ďakujem, že mi ukázala, aký je volejbal krásny šport!
Ktorí tréneri vás formovali?
V Nitre som začínal u nebohého pána Ďuriančíka, ktorý asi po mesiaci, ako som začal, povedal, že budem nahrávač. To sa neskôr aj potvrdilo. Mal som aj šťastie na ďalších trénerov - Drlík, Cehula, Benčo, Hano, Dobák, Felix, Andrejenko, Schenk. Nielen tréneri ma formovali, ale aj chalani v družstve! Hlavne v áčku boli super volejbalisti a kamoši!
Najväčšie osobnosti v tom čase boli Robino Stümpel, Marek Henček, Kamil Kanás, Martin Kučera či Mário Bíro. Výborný kamarát bol Ivan Bystrický. Ale na všetkých spomínam rád. Aj môj starší brat Vlado bol vynikajúci volejbalista a ja som bol pre všetkých len mladý alebo malý Holla. Až som mal z toho komplex. Ja som len chcel, aby ľudia vedeli, že som Boris Holla.
Ocitli ste sa v mládežníckej reprezentácii?
Párkrát som bol nominovaný do širšieho kádra nároďáku (dorast, juniori), ale nebolo mi súdené hrať oficiálny zápas s dvojkrížom na hrudi. Bol to môj veľký sen… Ale možno raz, ako tréner.
Akí boli vtedy v Nitre fanúšikovia?
Veľmi rád spomínam aj na našich skalných, ktorí sedávali v hale VŠP, hneď v prvom rade za striedačkou. Tých sme volali ‘tréneri‘ (smiech). Tí nám dávali dosť často a hlasno pocítiť, keď sa nedarilo, ale na druhej strane boli po zápasoch vždy milí a celkom dobrí parťáci!
Možno aj preto som nemal problém na zápasoch, kde proti nám hučalo pár tisíc divákov. Vždy ma poteší, keď sa v Nitre na volejbale porozprávame, je to aj dobrý pocit vedieť, že nezabudli, kto som… Je to už predsa len dlhý čas, čo som preč… Nikdy nezabudnem, odkiaľ som sa vydal za hranice! Rozprávam hrdo o našom peknom meste.
Mimo Slovenska ste už 20 rokov.
Žil a hral som najskôr v Nemecku - v Berlíne a Sonnebergu. V rakúskom Salzburgu žijem od roku 2005. Usadil som sa v jednej malej malebnej dedinke. Köstendorf sa nachádza v blízkosti jazera a je tu nádherne. Žijem tam, kam ostatní chodia na dovolenku.
Ďalej sa dozviete o B. Hollovi
* ako si užíval status hviezdy v Nemecku
* čo bol najväčší úspech jeho kariéry
* prečo skončil s trénovaním vo Viedni
* aké je jeho pracovné zaradenie v RB Salzburg
* ako vníma svoje trénerské poslanie
* v čom je slovenský volejbal lepší ako rakúsky
* ako do jeho života zasiahla nepríjemná choroba
* prečo si napĺňa malé sny, ktoré predtým odkladal
