Stolný tenis je šport, ktorý sa dá hrať do veľmi vysokého veku. Po živé príklady nemusíme chodiť ďaleko.
Tibor Billich
Nitran Tibor Billich má v občianskom preukaze rok narodenia 1943. Vyrastal na Kalvárii, neskôr sa presťahoval na Párovce. Dnes žije na Zobori.
„Základné a stredné školy, na ktoré som chodil, už neexistujú,“ rozhovoril sa s úsmevom pán Billich. Stolný tenis si obľúbil už ako 10-ročný. „Hrávali sme na ulici v cukrárni u bratranca Laca. Najskôr na roztiahnutých cukrárenských stoloch! Celé leto sme pingpongovali. Len tak amatérsky, nikto nás neučil,“ vraví.
Po vysokej škole pracoval ako učiteľ (v Zbehoch, Lužiankach a na špeciálnej škole), ale aj na inšpektoráte bezpečnosti práce.
Tibor Billich hrá stolný tenis súťažne viac ako polstoročie! „Myslím, že to bol v roku 1966, kedy som začal učiť v Zbehoch a tam sme založili pingpongový oddiel. Najdlhšie - okolo tridsať rokov - však hrám za Kynek. Istý čas som bol aj v ŠOG Nitra, vtedy ma raz zavolali zahrať si v druhej lige,“ opisuje svoju kariéru, ktorá sa stále neskončila. Napriek tomu, že začiatkom novembra oslávi 77 rokov!
Za najväčšie úspechy považuje postupy do vyššej súťaže. „Napríklad z okresu do kraja. S Kynekom sme chodili na zápasy veľmi ďaleko - od Šiah až po Holíč, od Komárna po Topoľčany,“ dozvedáme sa.
Stolný tenis preňho znamená veľa. „Zamiloval som si tento šport. Keď som bol mladší, dodával mi sebavedomie. Nohy mám stále ako srnka, hovoria mi mladší hráči. Zdravotne sa cítim dobre, musím zaklopať na drevo. Mal som v živote dve operácie, ale neberiem žiadne lieky,“ pochvaľuje si dôchodca.
Trénuje pravidelne. „V utorok tréning, v piatok zápas. Ak nie je zápas, tak mám dva tréningy za týždeň,“ hovorí. Svoje skúsenosti rád odovzdáva aj mladším.
Za tie dekády sa stolný tenis úžasne zmenil. „My sme začínali hrať s obyčajnými drevenými pálkami so zúbkovaným poťahom. Potom prišli „špongie“, a to bol hrob pre pingpong. Našťastie, po roku sa to zrušilo. Potom prišli špeciálne rakety z Japonska a Číny, vymysleli všelijaké poťahy. Pingpong je dnes náročný, rýchlejší,“ prízvukuje matador zelených stolov.
„Aký mám herný štýl? Ako chlapec som bol útočník, teraz som obranár. Prišli totiž poťahy, topspiny, a nás to nikto neučil, ani ako tie loptičky chytať. Našťastie, potom prišli antipoťahy proti rýchlym poťahom, tie mi trochu pomohli. Teraz sa mi obrana zaľúbila viac ako útok. Takže dnes som obranár, ale občas prekvapím útokom. Súperi sa boja môjho bekhendového nečakaného výpadu. Keď ma ulejú k sieti, priskočím a uderím. Chvalabohu, zatiaľ vládzem, cha-cha,“ smeje sa Tibor Billich.
Sedemdesiatnik má na svojom konte aj jedno striebro z veteránskych M-SR. Vraví, že už hrá pingpong hlavou a skúsenosťami. „Už sa nabehám menej a dosť aj odpočívam. Súperom to ide na nervy, považujú to za provokáciu. Ale pozrite sa: sú aj výmeny so 40-50 loptičkami, ja sa pritom zadýcham a potrebujem si oddýchnuť, nerobím to úmyselne. Nedá sa hrať v takom tempe ako mladí. Utriem si čelo, utriem si raketu a vrátim sa k stolu. Všetko v medziach pravidiel,“ dodáva s úsmevom kynecký veterán.
Spoluhráčovi zachránil život
Dlhoročná kariéra priniesla aj moment, na ktorý sa tak ľahko zabudnúť nedá.
„Stalo sa to v Holíči. Hrali sme štvorhru a môj spoluhráč sa pošmykol. Buchol hlavou do stĺpa a odpadol. Nejavil známky života. Zistil som, že mal zapadnutý jazyk. Vytiahol som mu jazyk a našťastie sa prebral. Žije dodnes,“ prezradil Tibor Billich výnimočnú príhodu.
Rudolf Daniš
Druhý najstarší stolný tenista v okrese Nitra je Svätoplukovčan Rudolf Daniš. Aj on bude mať v novembri už 77 rokov (!), len pár dní po Billichovi. Vyrastal v Šalgove (tak sa vtedy Svätoplukovo volalo).
„Po škole, keď som išiel na vojnu, som pričuchol k stolnému tenisu. Ale predtým som hrával futbal. Teda nie celkom pravidelne. Lebo som vyučený čašník, robil som u Králika a väčšinu nedieľ som bol v robote,“ priznáva.
„Keď sme začínali s pingpongom, nemal nám kto poradiť, neboli žiadni tréneri. Naučil som sa dobre hrať forhend, bekhend som mal len „údržbársky“. Bol som pohyblivý, vedel som si to obehnúť na forhend," opisuje Rudolf Daniš.
Za zelenými stolmi účinkuje v súťažiach približne štyri desaťročia. „Začal som hrávať vo Svätoplukove, pred 40 rokmi sme tam založili oddiel a kúpili sme si prvý stôl. Neskôr ma zavolali do Mojmíroviec, a tam so mnou odišiel celý klub,“ spomína.
Najskôr hrával s raketami domácej výroby Artis, stáli 10 korún. Lepšia výbava bola vtedy podpultový tovar. „Na Kupeckej ulici bola jediná športová predajňa v Nitre, starší si ju dobre pamätajú. Spomínam si, mohlo to byť okolo roku 1980, keď sa mi podarilo kúpiť čínsku raketu. Ale iba vďaka známostiam. Pred Vianocami totiž prišli do predajne len tri kusy! Z jednej strany bola „tráva“, z druhej strany hladký poťah. Stála 150 korún a vydržala mi dlho,“ loví v pamäti pán Daniš.
S dodávkou rakiet však hráčom pomáhal aj mojmírovský zverolekár. „Doktor Hájek chodil ako rozhodca na európske šampionáty, on vždy priniesol od hráčov nejaké rakety,“ upresňuje.
So stolným tenisom pochodil kopec sveta - nielen Európu, ale bol aj v Brazílii či Číne. „Bol som päťkrát na veteránskych majstrovstvách sveta a štyrikrát na Európe. Veľké úspechy som tam nedosiahol, veď som nastupoval aj proti bývalým majstrom sveta! Pamätám si, že v Bratislave v roku 2005 som čelil Dmitrijovi Bilicovi, to bol reprezentant Nemecka a prehral som so cťou 2:3. On tam vtedy získal striebro. V Liberci 2011 som si zahral aj tréningový zápas proti legendárnemu futbalistovi Antonínovi Panenkovi,“ prezrádza zaujímavosti Rudolf Daniš.
V súťažiach už nastupuje menej často. „Ja sa už do zápasov veľmi netlačím. Predsa neurobím 13-ročnému chlapcovi to, že ja budem hrať a on bude sedieť,“ vysvetľuje.
Dlhé roky pôsobí ako tréner mládeže. Začínal v Nitre, deti cepoval aj v Trnovci n/V. či v Lehote. Aktuálne je činný v Mojmírovciach a vo Svätoplukove. Teda ak hovoríme o stave pred súčasnými opatreniami. Jeho týždeň býva riadne nabitý. Pondelok: tréning detí a tréning dospelých v Mojmírovciach. Utorok: tréning deti vo Svätoplukove. Streda: krúžok na ZŠ Mojmírovce, potom dôchodcovia a dospelí na tréningu. Štvrtok: tréning detí a dospelých vo Svätoplukove. V piatok a sobotu už bývajú majstrovské zápasy či turnaje. Na 77-ročného nie málo, že?!
„Júj, toto je veľmi zlá doba, keď nemôžeme ani trénovať. Nešťastný som. Ako sa hovorí, mňa idú mrle zožrať. Bol som na to naučený, byť dennodenne v pohybe. Musíme to nejako vydržať a ochrániť sa pred vírusom,“ dodáva veterán, ktorého dvakrát ocenil už aj Slovenský stolnotenisový zväz.
