„Prvýkrát sme sa dali dokopy v septembri 2008, na Tehelnom poli sme pri štarte štvrtej kvalifikácie o postup na majstrovstvá sveta do Juhoafrickej republiky vyhrali so Severným Írskom 2:1,“ oprašuje Palko, ako mu hovoria kamaráti, spomienky staré dvanásť rokov. „V bráne sme vtedy mali Seneckého, v reprezentácii len začínali Pekarík s Hamšíkom. Do Bratislavy sme išli mikrobusom pre deväť ľudí, bolo nás dvanásť a zrazu policajti – že nám nesvieti svetlo, našťastie nás nerátali... Mikrobus bol primalý, pre ďalšie výjazdy sme sa obrátili na renomovanú dopravnú spoločnosť, ktorej sme verní stále. Partie v autobusoch sa za tie roky prestriedali rôzne, zdravé jadro sa však nemení. Ctíme zásadu, že nováčik musí priniesť basu budvaru,“ zdupľuje jedno zo základných pravidiel. „Chodia s nami chlapi z Golianova, Hrnčiaroviec, Čeľadíc, Chrenovej, Branču, v poslednej dobe sme už stávali v Rumanovej, kde nastupuje aj pol autobusu,“ vyratúva fanúšikovské bašty slovenských sokolov.
Keď sa spýtame na najpamätnejšie výjazdy, Palko reaguje okamžite. „Víťazstvo 2:1 v Prahe v roku 2009, to bolo niečo. Na Letnej sme spievali 'My sme tu doma', nastúpil aj Miňo Stoch. Z Nitry sme vyrážali o piatej ráno, v Bratislave pristúpil Milan Lešický, ktorý spolukomentoval ten zápas v televízii, oslavy nemali konca-kraja. Boli sme aj v Chorzówe pri víťazstve zrodenom v snehovej chumelici, ktorá nás posunula na svetový šampionát do Afriky. Jeden z našich chalanov preliezol oplotenie, aby oslavoval s hráčmi, nakoniec skončil medzi zadržanými. Nechali mu mobil, tak sme ho pustili do reproduktorov a celý autobus mu do cely spieval 'My ťa, Erik, nikdy neopustíme'. Domov prišiel štyri či päť dni po nás, myslím,“ loví Pavol Šlosár historky jednu za druhou a pridá aj jednu, ktorá prebije všetky.
Od Perkyho po Čáru. Spoznajte najlepších 40-tnikov v šiestej lige Čítajte „Raz sme sa vracali zo Žiliny, hrali sme tam s Čile. Po 'cikpauze' v Trenčíne sme pokračovali domov o jedného kamaráta menej, jeho prekáračky a presadnutie do auta s neznámymi dievčatami nakoniec prerástli do šťastného manželstva. Slavo už s nami ale na futbal nechodí,“ smeje sa Palko o dušu.
V autobuse na cestách za futbalovými zážitkami je vždy veselo. (zdroj: ap)V autobuse, ktorý musí byť vybavený mikrofónom, sa už pravidelne vezie aj harmonika a husličky, nálada stúpa priamo úmerne s pribúdajúcimi kilometrami. „Už sme starší, nevládzeme toľko ako kedysi, aj je lepšie, keď sa hrá v Bratislave alebo tu za rohom v Trnave. Všetci povinne tipujeme konečný stav, bank si berie víťaz. Na peknú tradíciu si zvykli aj moje baby doma, tiež na diaľku hádajú presný výsledok. O to smutnejšie je teraz sledovanie pri televíznej obrazovke, zápas na štadióne má svoje neopakovateľné čaro,“ hovorí s nostalgiou, vieru na lepšie časy ale neskrýva.
„Samozrejme, všetci sa tešíme z postupu na európsky šampionát. Čo mi chýba, je vyslovenie uznania Pavlovi Hapalovi a Otovi Brunegrafovi, lebo títo dvaja tréneri nás doviedli pred brány kvalifikačného finále, preto aj im patrí veľká vďaka. Všetci sa samozrejme tešíme na atraktívnych súperov na európskom šampionáte.“
Korona nadlho vyhnala fanúšikov z hľadísk, aj tí slovenskí spod Zobora ale veria, že zájazdy sa reprezentáciou sa opäť čoskoro rozbehnú.
Tento článok vznikol vďaka špeciálnej komerčnej prílohe MY novín MY IDEME NA EURO.
Autor: šk
