Futbalisti, ktorí si zahrali v jednom mužstve s Jaroslavom Kostolánim, sa nemohli sťažovať na nudné dni. „Veľa som zažil od huncútov v Prievidzi a Žiline, tak som podobné vtipy posúval ďalej a vymýšľal nové,“ priznal sa „srandista“ Jaroslav Kostoláni, keď začal loviť v pamäti.
Prinášam vám sedem historiek, ale dám ruku do ohňa, že tento legendárny humorista má podobných v šuflíku ešte desiatky!
Doprial by som vám vypočuť si ich naživo od Jara. Vydržal by som počúvať aj tri hodiny, akurát, že potom by ma isto bolela bránica od smiechu...
Započúvajte sa aj vy, slovo má Jaro Kostoláni a jeho historky.
Ochutený jogurt
Blížil sa zápas Nitry v Žiline, bola to I. SNL. Vybavil som pre naše mužstvo ubytovanie u kamaráta na Fačkovskom sedle. Tak sme vyrazili deň pred zápasom.
Jeden spoluhráč, poviem len jeho krstné meno: Igor, si priniesol veľký jogurt. Vtedy prišli do módy, začali ich dovážať zo západu: „s kousky ovoce“ a podobne.
Dal si z neho už večer a vyložil si ho na parapet.
Naše mužstvo sa vybralo na povinnú večernú prechádzku a ja som zbadal ten jogurt na okne.
Nebolo mi viac treba. Zobrali sme ten jogurt, dali sme doň ovčie bobky a zavreli sme ho.
Ráno sme išli na raňajky. Sedíme pri stole, Lednický, Ondruška, Dekýš, Igor a ja.
Majiteľ nám nesie párky a praženicu.
Vtom si Igor spomenie a teší sa: „Chalani, veď ja mám jogurt na parapete!“ Išiel si preň a párky nám hneď ponúkal so širokým úsmevom: „Dajte si aj tie moje.“
Zobral do rúk lyžičku a začal jesť jogurt.
My sme sa už kopali do nôh pod stolom... Už sme to nevydržali a Léďo vybuchol do salvy smiechu.
Igor hneď pochopil. Zanadával a odišiel...
Celý deň s nami neprehodil ani slovo.
Nitra vyhrala v Žiline 3:0, dokonca jeden gól dal Igor a jeden som dal ja.
Až po ceste do Nitry mi hovorí: „Boha tvojho, Kosťo, keď som ten jogurt miešal lyžičkou, tak som sa tešil, koľko jahôd v ňom je!!!“
Patálie s autami
Zabávali sme sa aj tak, že sme spoluhráčom menili ešpézetky na autách. Niektorí to zistili až vtedy, keď ich zastavil policajt…
Trest na vojne, rozbitý autobus, nočné vagóny, pľuvanec od Hašeka. 'Kosťo' spomína Čítajte Ale ušlo sa aj novinárom. Na sústredenie do Topoľčianok prišli členovia denníka Šport – Pavel Kršek a spol.
Nielenže sme im vymenili ešpézetky, ale vybrali sme im baterku z diaľkového ovládania. Jasné, že nevedeli otvoriť auto. Húkalo to tam jedna radosť. A my sme sa vyklonili z okien a hrali sme divadlo: „Haló, páni, my máme odpočinok. Kto nás tu ruší?“ A v duchu sme sa rehnili.
Samozrejme, potom sme im všetko vrátili. A takýchto zábaviek bolo neskutočne veľa.
Mokrý príbeh zo záchoda
Stalo sa to, keď som hrával ešte za Žilinu. Jedného dňa sme sedeli v kabíne, čakali sme na tréning.
Mali sme zvyk, že „privítame“ nového hráča. Prišiel jeden chlapec z L. Mikuláša, na meno si už presne nespomeniem.
Boli tam také záchody, že zvonku bolo dobre vidno nohy.
Ten nový hráč v kabíne v tej chvíli nesedel, tak hovorím chalanom: „Ideme na toho mladého.“
Zobrali sme 10-litrový kýbel studenej vody.
Prišli sme na záchod. Ako tam sedel na veľkej potrebe, tak sme to šupli naňho.
Zrazu len zašuchotali noviny a to bolo všetko.
Vrátili sme sa do kabíny a zrazu len pozeráme, že ten mladý sedí na svojom mieste.
Zažil prvý nitriansky postup a striebornú éru. Celú kariéru odchytal bez rukavíc Čítajte Doparoma? Koho sme teda obliali?
Pozeráme na hodinky, tréner meškal už 15 minút. Do prčic!
Viete, kto nás trénoval? Karel Brückner. (Pozn. Neskôr sa stal úspešným trénerom českej reprezentácie.)
Dvojmetrový chlap, obrovské nohy, mali sme z neho neskutočný rešpekt. Vždy chodil vyčesaný, vyobliekaný v súprave adidas.
Po 15 minútach prišiel Karel Brückner do kabíny. Vo vyťahaných klubových teplákoch, v bunde o dve čísla menšej.
A bol úplne v pohode. Vôbec nepátral po ničom. Povedal len dve slová: „Kluci, dík.“
Skrátka Karel bol perfektný chlapík.
Dôchodca s rozbitým zubom
Futbalisti Nitry chodili v lete pravidelne na sústredenie do Pécsu. Kluby mali medzi sebou takú družbu, oni zasa chodili v zime k nám.
Ubytovali nás v kúpeľoch Harkány, bolo to pri srbských hraniciach. Trénermi tímu vtedy boli Karol Pecze s Ivanom Hornom.
„Karči“ hovorí hráčom: „O desiatej je večierka. Koho uvidíme svietiť, má pokutu.“
Chlapci ako Blaho či Bochnovič sa učili do školy, a tak platili na druhý deň pokutu.
Ale my, starí, sme o deviatej pekne zhasli.
Na izbu sme si priniesli bedňu piva, autobusár nám ju prepašoval. Dali sme si ju chladiť do sprchovacieho kúta.
Boli sme ubytovaní na druhom poschodí. Pod nami bývali nejakí maďarskí dôchodcovia, čo prišli na liečenie.
Chceli sme vypadnúť von, ale cez recepciu sa nedalo, lebo tam sedeli Pecze s Hornom.
Maďarovi pod nami sme sa snažili vysvetliť náš plán. Reku, zoskočíme k nemu a cez terasu sa dostaneme z hotela. S tlmočením nám musel pomôcť Mišo Hipp.
Išli sme na to. Zakričali sme na chlapíka, dôchodca vyšiel na balkón. „Dám ti pivo, chytaj,“ hovorím mu. Prvé pivo chlapík chytil. Ale keď chytal druhé, mokrá fľaša sa mu šmykla a vybila mu predný zub! Nemehlo! Kým on celú noc chodil v bolestiach po pohotovosti, my sme aj tak preskočili z balkóna a išli sme za zabaviť.
Naspäť sme sa už vrátili normálne cez hlavný vchod, lebo sme vedeli, že o druhej ráno tam už Pecze s Hornom nebudú, ha-ha...
Ďalej prinášame ešte tri historky:
* Novinár vo vírivke
* Žigulík so zaradenou dvojkou (ďalší pikantný príbeh zo sústredenia v Maďarsku)
* Drahá pizza v Kráľovej n/V. (o jednom zápase, ktorý sa asi mal skončiť inak, ako sa skončil...)
Novinár vo vírivke
Príbeh je o jednom novinárovi z lokálnych novín. Dnes už nepíše a ani tie noviny neexistujú.
