Viac ako desať rokov hral slovenskú basketbalovú extraligu a tešil sa z dvoch titulov (jeden s Nitrou, jeden s Levicami). Neskôr viedol nitriansky klub a má už aj trénerské skúsenosti.
Peter SEMAN (43) bol dva roky aj manažérom slovenskej mužskej reprezentácie.
K basketbalu ste sa dostali netradične neskoro.
Pôvodne som bol atlét, v atletickej triede na Nábreží mládeže. V tej dobe mal šport úplne iné postavenie v spoločnosti. Keď som prišiel na výber do tejto triedy, tak nás tam pobehovalo 150 detí, z ktorých vybrali 30! Z trénerov si spomínam napríklad na pani Košútovú. Mali sme však výborných pedagógov na ZŠ: I. Martinku, Páleníka, Oravca, Šulgana, to boli učiteľské legendy. Najskôr som robil rôzne disciplíny, až som sa stal vrhačom. Najlepšie mi išla guľa, patril som do širšej špičky na Slovensku. Na medailu to však nestačilo. Ako družstvo sme skončili druhí na M-SR.
V akom veku ste zmenili šport?
Mal som 15 rokov, bol som prvák na strednej škole. Zaujímavosťou je, že všetci štyria vrhači sme skončili naraz. Stratili sme zanietenie, nevideli sme v tom nejakú budúcnosť. A všetci sme sa rozhodli, že pôjdeme na basketbal! Prví dvaja to zabalili po týždni. Ďalší vydržal viac ako rok a ja som zostal.
Aké boli vaše začiatky?
Keď som prišiel, nemohol som hrávať za svoju vekovú kategóriu u trénera Hrnčiarika. Zobral si ma tréner Košecký u mladších. Odohral som asi len 5 zápasov v tej sezóne. Ďalšie dva roky som prakticky nehrával, iba trénoval. Nemal som na to, aby som mohol nastupovať. Sedel som pri stolíku a pomáhal som so zápisom. Mnohí by to zabalili, ale ja som bol do basketbalu veľmi zanietený a chcel som sa zlepšovať. Až ako junior som sa znova dostal k trénerovi Košeckému a začal pravidelne hrávať. Mal som stále vidinu, že chcem hrať súťažne.
Bývalý futbalista nepotrebuje topánky. V triatlone chce byť najlepší na svete Čítajte Takže sa vám nestalo, že by vás tréner odstrčil.
To nie. Mal som šťastie na trénerov. Oni chápali, že nerobíme vrcholový šport. Hráčov sa nesnažili potopiť či zodrať. Bolo to také nitrianske. Tu väčšinou trénovali tréneri, ktorí viedli svojho syna. Spomeniem mená ako Mečiar, Hrnčiarik, Dérer, Anda, neskôr aj Urban a ja. Stále to tak je.
Mali ste vtedy vzory v NBA?
To boli roky, povedzme 1994-95. Náš kontakt s NBA? To boli len dve veci. Raz za týždeň išla v telke relácia NBA action a v trafike ste si mohli kúpiť žuvačky s nálepkami hráčov NBA. To bolo všetko, čo sme mohli registrovať.
Ďalej sa v článku dozviete aj toto:
* v čom bol jeho hendikep a čo mu dalo šancu zahrať si extraligu
* aké problémy mu najskôr robili špecifické basketbalové pojmy
* či veril Romanovi Cerulíkovi po jeho príchode do klubu
* ako si spomína na Rytisa Vaišvilu
* čím Vaišvila šokoval spoluhráčov v Nitre
* kto boli najlepší hráči, s ktorými hral
* prečo sa Nitre tak darilo v basketbale, kto mal na tom zásluhu
* aké typy amerických hráčov zažil
* prečo ľutuje rozhodnutie, že prevzal klub po odchode Juraja Poláka
* kedy je športový manažér úspešný a čo na to na nevyhnutne potrebuje
* prečo hrá dnes v slovenskej extralige sedem klubov a nie dvanásť (ako ešte v roku 2008)
* aké sú podmienky na fungovanie basketbalu v Nitre a ako vníma zmenu financovania športu od vedenia mesta
* prečo nazýva ich akadémiu skôr "krúžkom"
* či sa dá snívať o návrate Nitry do extraligy
