Velí rodinnej firme s tristo zamestnancami, ktorá v januári sfúkne tridsať sviečok, zároveň roky pomáha nitrianskemu hokeju, továrni na medaily i reprezentantov. MARIÁN ĎUROVKIN (59) sa pousmial, že z pohľadu na jeho historické portfólio (motošport, futsal, atletika, hokej) vyplýva, že podporuje iba šampiónov.
V Incare si pripomínate 30. výročie vzniku. Ako veľmi vašou spoločnosťou otriasla korona? A čo chystáte do budúcnosti?
My už dnes v podstate 99 percent aktivít sústredíme na služby pre potravinársky priemysel. Preto sa nás korona dotkla hlavne z dôvodu sprísnenia hygienických opatrení – museli sme vyčleniť dosť finančných prostriedkov na investície v súvislosti s prevenciou a na potlačenie rizík šírenia vírusu. Viacerí naši pracovníci boli v karanténe, preto neraz aj technický personál sadol za volant a rozvážal tovar. V globále to zvládame celkom dobre, ale keby sme nenosili rúška a nemali odstup, mohli by sme to rovno zavrieť.
A tridsiate výročie? Tešíme sa, že firma je stabilizovaná. Našim cieľom už nie je rozširovanie, skôr zvyšovanie kvality nami poskytovaných služieb.
Roky pomáhate športu. Prečo?
Hral som futbal, robil atletiku, vlastne celá moja rodina je športovo založená, dcéra sa venovala tenisu, syn motošportu. S firmou sme začali pomáhať najskôr futbalu, neskôr motošportu a futsalu. Po tejto ére sme rozmýšľali, ktorý šport by zaručil prezentáciu firmy. Preto sa od roku 2014 intenzívnejšie venujeme hokeju, zabezpečujeme logistiku a dopravné služby pre áčko i mládež. Popritom v rovnakej oblasti pomáhame atletickému klubu Stavbár, športovému gymnáziu, ČFK Nitra, prípadne Západoslovenskému (ZsFZ) a Oblastnému (ObFZ) futbalovému zväzu.
Takže sa dá nadľahčene povedať, že podporujete iba šampiónov...
Áno (úsmev) – syn bol niekoľkonásobným majstrom Slovenska v pretekoch automobilov do vrchu i na okruhu, futsalisti dvakrát šampiónmi krajiny i účastníkmi Ligy majstrov, hokejisti pred štyrmi rokmi vyhrali titul a už sa tešíme na ďalšie úspechy. Možno už v tejto sezóne...
Narážate na hokejistov Nitry? Predviedli najlepší štart do súťaže od roku 1967 a držia sa na špici.
Presne tak, všetko je možné! Hokejisti vyhrávajú, ale je to radosť cez slzy, keď hrajú bez divákov, fandiť cez internet nie je ono. V tíme sú moji obľúbenci, obzvlášť kapitán a celá partia hráčov, ktorým koluje modrá krv.
Mimochodom, prečo nechcete vstúpiť do futbalu?
Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách, aj naša pomoc vie byť iba obmedzená. V hokeji ju navyše určite budeme prehlbovať. Vedenie HK si získalo dôveru ľudí i mňa, s riaditeľom klubu Mirom Kováčikom sme myšlienkovo na jednej lodi. Váži si každého, kto pomáha hokeju.
Nitriansky hokej v týchto dňoch oslavuje 95. narodeniny. Storočnica sa blíži, mali by byť oslavy pompézne?
Veľmi ma bolí srdce, keď vidím, v akom stave sa po rokoch nachádza náš hokejový stánok. Zdravé fanúšikovské jadro chodilo, aj keď sa nedarilo, ľudia si zaslúžia nový štadión! Zrekonštruovať ho už asi nejde. Inak, čudoval som sa, prečo sa najprv pristúpilo k rekonštrukcii futbalového štadióna, kam chodí neporovnateľne menej divákov.
Takže ak sa pýtate na oslavy storočnice – áno, nech sú pompézne, ale na novom štadióne! Je pravdou, že hokejový klub je súkromná spoločnosť a štadión má v prenájme, ale zápasy navštevujú hlavne obyvatelia z Nitry a blízkeho okolia. V našom meste sú skôr strední než veľkí podnikatelia, preto by som uvítal, keby sa práve mesto enormne angažovalo v tejto otázke. Verím, že sa dožijem nového hokejového štadióna.
Tento článok vznikol vďaka špeciálnej komerčnej prílohe MY Nitrianskych novín NAJKRAJŠIE HOKEJOVÉ VIANOCE
