NITRA. Rímskokatolícky kňaz Ľubor Gál (41), ktorý sedem rokov pôsobí ako farár v Novej Vsi nad Žitavou, sa prihlásil ako dobrovoľník do nitrianskej nemocnice. Pracoval na covidovom ARO.
Duchovný, ktorý kedysi prednášal sociológiu a prekladá texty zo španielčiny, pomáhal pri pacientoch. Umýval ich, dezinfikoval prístroje a priestory. Nosil materiál a lieky zo skladov, odnášal vzorky do laboratória, distribuoval stravu. Pomáhal však aj s mŕtvymi, ktorých bolo treba zabaliť do vaku a odviezť na patológiu.
Prečo ste sa rozhodli ísť na covid ARO? Čo vás k tomu primälo? Ako reagovali vaši blízki?
Blížili sa Vianoce a pripravoval som si kázne na vianočné bohoslužby, ktoré slávim v prázdnom kostole stále on-line. Akosi som sa snažil naladiť na najkrajšie sviatky roka. Sviatky, cez ktoré máme chuť byť na seba milší, lepší. Sviatky, ktoré zvykne rodina tráviť spolu. Ja som si ale bolestne uvedomil, že pre mnohých to budú úplne iné sviatky – naplnené smútkom, bolesťou, chorobou, samotou. A tak výzva nemocnice, ktorá hľadala dobrovoľníkov, prišla ako taký blesk z neba. Vedel som v tej chvíli, že to je ono. A moji blízki? Nevedeli. Až neskôr. Bál som sa, že sa budú o mňa báť.
Ako dlho ste pôsobili ako dobrovoľník v nemocnici? Vrátite sa tam ešte?
Ja a mnohí iní sme začali pred Vianocami. V podstate sme tam boli celé Vianoce, znamená to približne tri týždne. Určite, že som nebol v nemocnici každý deň. Ako dobrovoľníci sme ťahali 12-hodinové služby, či už cez deň alebo v noci. Niektorí tých služieb zvládli viac, niektorí menej. Ja som medzi 23. decembrom a 11. januárom odslúžil šesť služieb.
Ten čas, ktorý som na covidovom ARE prežil ako dobrovoľník, vnímam ako veľmi zmysluplný. Ťažký, ale úžasný. Boli to pre mňa naozaj netradičné Vianoce, myslím, že na ne nikdy nezabudnem. Ak by som ich mal prežiť znova, rozhodnutie by bolo také isté – zasa na covidovom ARE. Ak taká potreba bude opäť, som k dispozícii.
Nemali ste strach z nákazy? Zmenil sa nejako váš pohľad na koronavírus po osobnej skúsenosti na covidovom ARO? Máte pred epidémiou možno väčší „rešpekt“?
Úprimne sa priznám, o strachu som vôbec nerozmýšľal. Teraz mi občas napadne otázka, čo by som robil, keby som sa nakazil. Neviem... Budem riešiť, keď to príde.
Dnes som sa viezol v aute, okolo mňa krásna zima, sneh, svietilo slnko. Kdesi stále vianočné stromčeky, stále romantické Vianoce. Zarazil som sa, lebo som na chvíľu zabudol, že tu máme pandémiu. Až som si chcel dať facku, aby som sa prebral do reality. Do tej reality, ktorú som videl na vlastné oči a zažil na vlastnej koži na covidovom oddelení nemocnice. Áno, viem, život ide ďalej, zajtra bude nový deň. Ale mám rešpekt. Pre niekoho zajtra život už „nepôjde ďalej“. Zajtra pre mnohých nebude nový deň. Zajtra mnoho ľudí bude počuť hlas lekára v telefóne: je mi ľúto, vaša mama zomrela. Už dnes v noci mnohých zobudí mobil, v ktorom sa ozve hlas lekára v nočnej službe, že váš otec je mŕtvy a telo si môže pohrebná služba vyzdvihnúť na patológii. Mám rešpekt.
Boli vaše predstavy a realita na covid ARO odlišné? Čo bolo na dobrovoľníckej práci najťažšie?
Ako kňaz sa takmer denne stretávam s ľudským utrpením, strachom, bolesťou, samotou. Aj smrťou. Nemám slabý žalúdok. Vďaka tomu som to nebral tragicky. Čo však bolo pre mňa naozaj ťažké a stále je - chvíľa, keď som sa vrátil do toho sveta „vonku“, kde si ľudia myslia, že sa nič nedeje. Kde sú stále toľkí egoisti a konšpirátori, ktorí neveria, že ten vírus tak zákerne dokáže človeka odprevadiť z tohto sveta, že vám naozaj nikto nepomôže. Niektorí to rozdýchajú úplne v pohode a budú spomínať na pandémiu ako na dobrodružnú epizódu zo života. Iní však to šťastie mať nebudú, lebo na koronu sa zomiera. A nie ľahko.
Vedeli pacienti, že ste kňaz? Ako reagovali? Využili duchovnú útechu aj zdravotníci?
Na ARE mnoho pacientov nevníma svoje okolie. Niektorí však pri informácii, že som kňaz, spozorneli a požiadali o modlitbu či sviatosť pomazania chorých. Prípadne sa rodina pacienta dozvedela, že „vnútri“ je kňaz a poprosili ma s duchovnú službu pre ich príbuzného. Zdravotníci, ktorých som zažil, to bola úžasná partia ľudí. Pohľad na ľudské utrpenie spája.
Inšpirovali sa vaším rozhodnutím pomáhať v nemocnici aj iní kňazi, prípadne vaši veriaci?
V nitrianskej nemocnici som nebol jediný kňaz. Nemocnica je miestom, kde dennodenne stretnete viacerých kňazov, ktorí chcú stáť pri ľuďoch v ťažkých časoch. Veriaci, či neveriaci... V nemocnici sa to tak nedelí. Tam ide o ľudské životy, o zdravie, o človeka. A v tom sme zajedno. Dobrovoľníci v nemocnici, to boli úžasní ľudia s veľkým srdcom – veriaci, neveriaci, to sme neriešili.
Ako vnímate súčasnú situáciu?
Už som povedal, mám pred Covidom veľký rešpekt. Ale strach nie! Chcem, aby život išiel ďalej, aby zajtra svitol nový deň, krajší, lepší. Preto chcem byť opatrný, zodpovedný. Viete, ja som o Covide nečítal v novinách, ja som nevidel iba fotky mŕtvych tiel. Ja som to zažil na vlastnej koži. Ale nebojím sa! Možno to znie trápne, ale stačí naozaj iba málo. Bez rúška len členovia jednej domácnosti, s inými vždy s rúškom. Dezinfikovať ruky, zbytočne sa nestretávať s druhými. Ak sa bude testovať, pôjdem... Ak sa bude očkovať, nechám sa... Vydržme ešte chvíľu! Dáme to! Ja to vidím takto.
Vyšlo v pondelok v MY Nitrianske noviny
