Netreba sa zľaknúť prehier, vraví šampión Farmadín a plní si svoj sen (+FOTO)

Jeden v najlepších karatistov v ére samostatného Slovenska žije na Zobore a vedie úspešný klub Farmex Nitra.

Cesta za svetovými triumfami pod vedením otca Rudolfa, uznávanej legendy v Československu, však nebola priamočiara, neraz mali doma tichú domácnosť.

Klaudia FARMADÍNA (41) dnes teší, že päťročnú dcérku Karolínku to tiež občas ťahá na tatami. Či bude tak pokračovať v úspešnej dynastii, ukáže čas.

Váš otec bol majster ČSSR v karate. Ako si spomínate na svoje začiatky?

Odmala som trávil veľa času v telocvični, ale trénovali sme aj doma. Veľa sme sa o karate a športe ako takom rozprávali. Musím povedať, že začiatky ma veľmi nebavili. Stalo sa párkrát, že som chcel skončiť, ale vtedy otec buchol do stola, a musel som pokračovať. Otec bol mojím trénerom, čo niekedy prerástlo až do ponorkovej choroby, hlavne v puberte. Boli dni, keď som sa mu až vyhýbal a nechcel chodiť na tréningy, no vždy sme to nejako prekonali. Po nevydarenej súťaži mi zdôrazňoval, aby som nehazardoval s vlastným menom, nie raz sme mali tichú domácnosť… Raz si spomínam, ako som si po nevydarenom turnaji cestou domov sadol radšej do druhého auta, lebo tá cesta by bola náročná...

Spomienky na Rudolfa Farmadína (7 fotografií)

Pomohol popularite karate seriál o maďarskej policajtke Linde?

V 80. rokoch to bol v Československu jediný dostupný seriál tohto typu. Určite to pomohlo, spomínam si, že vtedy začali dievčatá vo veľkom počte cvičiť. Keď sme vtedy prišli na nábor, telocvičňa bola plná, prišlo asi 80 ľudí. Moja generácia vyrastala aj na filmoch s Bruceom Leem. Rocky Balboa bol síce boxer, ale na motiváciu to bol výborný film s tréningovou a športovou tematikou.

V zápasoch kumite ste od začiatku porážali súperov?

Práveže nie, a to hovorím často aj mojim zverencom. Ja som bol prvýkrát majster Slovenska v kumite až v 15 rokoch. Niektorí vyhrávajú súťaže už od 8 rokov, iným to trvá dlhšie. Nie je smerodajné, keď karatista v 12 rokoch nevyhráva. Dôležité je, aby trénoval, vydržal a môže to prísť. Nie raz sa stane, že práve tí, čo od úvodu stále vyhrávajú, skončia v 15 rokoch. Pretože ťažšie znášajú prehru, dokonca sa jej boja. Keď je niekto prirodzený talent, ale menej trénuje, iní ho neskôr určite dobehnú.

Klaudio Farmadín - z archívu športovca a klubu (30 fotografií)

Hovorí sa, že prehry športovca posúvajú. Platilo to aj vo vašom prípade?

Určite áno. Poučil som sa z nich. V 17 rokoch som už porážal seniorov-reprezentantov, od 18-tky som už bral tituly majstra SR - vo svojej 75-ke, aj v kategórii bez rozdielu hmotnosti. Nakoľko som bol stredná váha, v BRH som mal často vyšších, ťažších a silnejších súperov, no porazil som ich rýchlosťou a dobrým pohybom.

Ktoré úspechy si najviac ceníte?

Majstrovstvá sveta sú najväčšie podujatie, z nich mám dva bronzy. Vždy som mal v kategórii minimálne 70 súperov. Čiže v pavúku som musel zvládnuť 6 či 7 zápasov. Podarilo sa to v Madride 2002 a v Mexiku 2004. Na MS sú silní súperi, každú krajinu reprezentuje len jeden najlepší, špička z vyspelých karatistických krajín, ako sú Francúzsko, Taliansko, Rusko, Japonsko, Brazília, Čína, Egypt, Irán, Turecko, Azerbajdžan a mnohé ďalšie. Obrovský úspech bol aj bronz zo Svetových hier, čo bola akoby olympiáda neolympijských športov a súťažilo tam len 8 najlepších z celého sveta.

Čo bolo pre vás najsilnejším zážitkom?

Bol to zisk bronzu na MS v Mexiku 2004. V elimináciách som vyradil majstra Európy z Francúzska a v boji o bronz som porazil Japonca, keď som zápas otočil bodovaním v poslednej sekunde. Hala hučala, bola to neopísateľná radosť a veľký emocionálny zážitok.

Mali ste zo zápasov vážnejšie zranenia?

Karate je kontaktný šport, čo si mnoho ľudí ani neuvedomuje. Ja som mal napríklad operované obidve kolená. Schytal som aj otras mozgu. Bol som ešte mladý, v semifinále na MS klubov v Budapešti ma Turek kopol do hlavy. Po údere som bol viac-menej pri vedomí, ale naplno som precitol až doma v Nitre, ha-ha… Vtedy sme s naším klubom získali striebro, čo je doteraz najlepší slovenský výsledok.

Vrcholové karate ste vydržali robiť netradične dlho.

Ja som mal podporu z vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Dostal som sa tam po vysokej škole. Už vtedy som mal niekoľko medailí z ME a oni takých hľadali. Najskôr som absolvoval vojnu, po nej mi dali zmluvu a dostával som výplatu. Vlastne takisto funguje chodec Matej Tóth. Ale každé dva roky sa hodnotí, či ste dosiahli požadované výsledky, aby ste mohli pokračovať. Udržal som sa tam do 34 rokov a potom som už dostal zmluvu ako tréner.

Čiže stále ste zamestnancom Dukly, ale zároveň máte v Nitre klub Farmex.

Mám zmluvu s Duklou ako vojak Ozbrojených síl SR v hodnosti nadporučík. Zastrešujem tréningovú skupinu, vediem štvoricu karatistov, ktorí dostávajú podporu na činnosť. Ďalší piati najlepší slovenskí seniori majú od Dukly aj výplatu, okrem tejto podpory. Deti v Nitre trénujem už 20 rokov, lebo začal som už popri aktívnej kariére.

Sú dnes iné podmienky pre karatistov ako pred 20 rokmi?

Určite. Pomohlo aj to, že karate sa dostalo medzi olympijské športy do Tokia, takže sa mu dostáva od štátu väčšia podpora. Keď som ja chodil po súťažiach, musel som si veľa peňazí sám doplácať, a pritom som nosil medaily. Napríklad sa išlo na Paris open a polovicu nákladov sme si museli platiť. Veľa športovcov preto skončilo, že to neutiahli. Dnes je situácia iná, dnes aj karatista, ktorý skončí siedmy na ME, je v top tíme a na všetko dostáva od štátu peniaze. Top tím je projekt ministerstva školstva na podporu úspešných športovcov. Môže ísť do Japonska na sústredenie, či do Talianska, hocikam. Keď ide na Svetový pohár, všetko má pokryté. To za mojich čias nebolo. My sme cestovali aj 15 hodín mikrobusom na preteky, prišli sme „dolámaní“ a na druhý deň sme súťažili. Neraz som spal v spacáku v telocvični alebo v lacnej ubytovni. To sú neporovnateľné podmienky.

Koľko dnes máte detí v klube Farmex?

Keď sme na jeseň urobili nábory, mali sme vyše sto členov, súťažných aj nesúťažných. Trénujeme v našom centre, ale aj na niekoľkých školách. Lenže teraz, cez pandémiu, možno polovica ľudí prestala cvičiť. Keď spustíme tréningy, nevieme, či sa vrátia. Ľudia spohodlnejú, vypadnú z rytmu. Samozrejme, tí, čo to berú vážne, pokračujú aj v online tréningoch, alebo trénujú individuálne.

V meste sú aj iné kluby. Je Nitra baštou karate na Slovensku?

Ja by som povedal, že je tu veľa detí, ktoré sa zaoberajú karate, ale z môjho pohľadu je dôležité aj to, kto vydrží až do seniorskej kategórie. A tých nie je veľa. Náš klub sa líši od ostatných nitrianskych klubov hlavne tým, že máme úspešných aj seniorov. Traja z nich dnes bojujú o účasť na olympijskom kvalifikačnom turnaji v Paríži, ktorý by mal byť v júni.

Takže seniorov je málo. Nehrá rolu, že vo futbale, v hokeji sa dajú zarobiť peniaze, kým v karate nie?

Hmm, je to rozdiel. Futbal a hokej sú u nás preferované športy. Keď sa tvoril zákon o športe, futbal a hokej majú úplne iné podmienky. Zoberte si aj dnešnú situáciu. Futbal i hokej sa počas pandémie hrá, ale my nemôžeme nič. Karatisti nemôžu mať ani majstrovstvá Slovenska. Čiže nemáme rovnaké podmienky.

Kachi je tiež silný klub. Máte medzi sebou rivalitu, že?

Pozrite sa, keby v Nitre boli vo futbale dva prvoligové kluby, povedzme FC a Strojár, tiež by medzi sebou súperili, kto je lepší. Stačí sa pozrieť aj na atletické kluby Stavbár a ŠOG. Rivalita Farmexu s Kachi vždy bola, každý chce byť lepší, je to prirodzené. S trénerkou Kachi Monikou Višňovskou Urikovou dnes vychádzame dobre. Neraz sa stretneme aj s našimi deťmi v parku či na Zobore a vieme sa normálne porozprávať, podebatovať.

Nepreťahujete si navzájom zverencov?

Nie… Väčšinou to je na rodičoch, ktorí chcú vyskúšať niečo iné. Keď sa rodič rozhodne, že chce s dieťaťom odísť, nemá zmysel s ním bojovať. My sme občianske združenie, dobrovoľná organizácia a športovci nemajú s klubmi žiadne zmluvy. Pohyb hráčov medzi klubmi je v každom športe. Tieto udalosti už viem brať s nadhľadom. Môže sa stať, že som na niekoho tvrdý ako tréner, alebo si nesadneme. Hľadá si inú cestu a myslí si, že inde mu bude lepšie. Stane sa, že karatisti menia kluby, a nielen medzi Farmexom a Kachi, ale aj inam. Ani jeden klub to však nepoloží, keď mu jeden-dvaja zverenci niekam odídu.

Karate bude na OH v Tokiu. Má nejaký Slovák šancu sa tam dostať?

Pár ľudí v každej kategórii je už kvalifikovaných. V Paríži sa bude bojovať o tri postupové miesta. V hre sú stále aj Slováci a aj naši zverenci. Naši karatisti musia najskôr zvládnuť interný súboj o účasť na nominačnom turnaji v Paríži. Na to majú dobré šance Matej Homola a David Podsklan, ktorí sú na Slovensku vo svojich váhach jednotky. Tomáš Kósa a Laura Pálinkášová majú zatiaľ vo svojej kategórii na Slovensku silného súpera, ale určite ešte zbrane nezložili. Keď sa už niekto z nich dostane do Paríža, musí byť pripravený. Bude to turnaj, záleží, aký bude mať žreb a či bude mať športové šťastie. Bude to ťažké, ale každý má šancu.

Prečo by podľa vás mali dať rodičia dieťa na karate?

Karate je vhodné ako všeobecná športová príprava, vedie k zdravému životnému štýlu. Zlepšuje koncentráciu aj disciplínu. Získate vieru vo vlastné schopnosti, nie ste „pokakaný“, keď na ulici niekto na vás skríkne a budete sa vedieť ubrániť. Hlavne v dnešnej dobe, keď sa ľahko dostanete do konfliktnej situácie. Je to individuálny šport, ktorý vás v živote naučí spoliehať sa hlavne sám na seba.

Staršia dcéra sa už hádže o tatami?

Karolínka mala práve 5 rokov, ale tréning skôr berie ako hru, kde sa stretne s kamarátmi. Má za sebou prvú „súťaž“. Po tom, ako boli pre koronu zrušené všetky preteky, zväz vymyslel video súťaže, posielali sme videá, ktoré rozhodcovia hodnotili. Karolínka sa už zúčastnila, skončila tretia. Zapojili sme aj viac detí, mládežníkov a skončili sme ako najúspešnejší klub. Každopádne ju do karate nútiť nebudem, chcem, aby si vybrala sama.

O čom snívate?

Ako každý karatista som sníval o olympiáde, no, žiaľ, OH v Tokiu prišli už pre moju generáciu neskoro. Uvidíme, či sa tento sen splní niekomu z mladšej generácie. Pred rokmi som však začal snívať o tom, že náš klub bude mať vlastné športovisko, kde budú mať naši členovia všetko, čo potrebujú. Veď v 90. rokoch sme trénovali len v prenajatých priestoroch, alebo sme cvičili aj doma na koberci. Často sme museli hľadať priestor napríklad na ranný tréning a cvičili sme kade-tade. Dnes sa nám ten sen pomaly napĺňa. Máme vlastnú telocvičňu s tatami a posilňovňou. Nedávno sme vybudovali ihrisko s umelou trávou a 60-metrovú šprintérsku rovinku z tartanu. Na tréning v exteriéri máme aj workoutovú zostavu na cvičenie s vlastnou váhou. Budú sa tu môcť robiť kondičné tréningy, kruháče aj sparingy. Naši členovia môžu prísť aj vo voľnom čase a cvičiť - po uvoľnení pandemických opatrení. Napríklad rodič príde s dieťaťom cez víkend, keď nie sú preteky, na tréning. Aj keby dieťa nerobilo šport súťažne, ale nech športuje a nesedí za počítačom alebo na mobile. Toto vybavenie nás stálo nemalé peniaze, ale mňa teší, že mám okolo seba veľa ochotných a skvelých ľudí, ktorí mi pomáhali a pomáhajú. Športovisko po dokončení chceme pomenovať po otcovi ako Športové centrum Rudolfa Farmadína a časom si viem predstaviť, že by sme ho sprístupnili aj verejnosti.