„Keď som robil pre iný taxík, za jedinú sobotu mi 60-krát zvonil mobil, ale iba dvakrát firemný... A tak sme do toho šli sami,“ prezradil Marián Hörik mladší, prečo s bratom Adriánom a kamarátom Máriom Špánikom rozbehli vlastnú Majco Taxi – už vozia futbalistov i hokejistov Nitry, ďakoval i hádzanársky reprezentant!
Tváre známe každému zimáku v krajine a azda celému regiónu odštupľovali príbehy o rukote do megafónov, čo brázdili medailovú cestu hokejových corgoňov.
Kto nemával, dostal po hlave
„Bol si tam už osemročný, v postupovej sezóne 2002/03, pamätáš si? Aby si videl, z domu som ti vzal polystyrén, stál si na ňom za trestnými lavicami. O tri roky sme pri historickom bronze vynechali len dva zo 67 zápasov, zo Štitár nás chodilo aj tridsať!“ skočil do debaty tato športovej famílie Marián, čerstvý oslávenec, ktorý na štadión vodil deti už vtedy, keď ledva vedeli násobilku.
Synovi Mariánovi okamžite zaplesalo srdce: „Hocikam a s hocikým, na hokej sa išlo a basta. Automaticky. Aj keď sa tu pretočilo vyše päťdesiat hráčov a prvý domáci zápas sa vyhral až v decembri, vždy sme tam boli, hoc neraz iba štyridsiati v kotli.“
Mladší Adrián pritakal: „Keď si ako chlapec dostal vlajku, bola to česť! Ak si len minútu nemával, letela ti jedna po hlave. Ak si prišiel hodinu pred zápasom, nemal si si kde sadnúť, ak si išiel na cigaretu, miesto si už nenašiel, na každý schod boli tri rady! Taká doba sa tak ľahko nevráti, dnes sa vo fanse fotia 13-ročné dievčatá.“
Bitky nevyhľadávali, ich miesto bolo pri bubnoch a megafóne, hoci nie vždy mali na zimáku na ružiach ustlané. „Ajčo“ rozkrikoval najlepších fanúšikov jednu sezónu, „Majčo“ rovných päť – v play-off raz preskočil i mantinel a ďakovačku riadil z ľadu! Zápasy sledovali len jedným okom, góly často vídali iba v zostrihoch.
Na jednej z fanúšikovských invázii vo Zvolene. (zdroj: Ondrej Bobek)Snežilo do autobusu
A tie výjazdy? Hotový svet vo svete!
„V Poprade sme ako sami štyria Nitrania v dresoch boli za atrakciu,“ rozrehotal sa otec Marián.
„V Plzni nás tisíc pochodovalo mestom, to bol z fanúšikovského hľadiska priam orgazmus. V Liberci sme s tímom vyšli na Ještěd a hučali, hore bola svadba, keď zaznel ten pamätný výrok: Svadba se nekoná, tchýne sa zbláznila! Do Banskej Bystrice nám nevpustili štyri autobusy, v Trenčíne sa v bufete objednávalo sto vodiek, v Martine nám kameň rozbil sklo autobusu a celú cestu domov nám doň snežilo, vo Zvolene nás zas z neho vytiahli chuligáni... V Košiciach sme na finále 2014 zaplnili deväť sektorov, celá južná trasa bola plná našich ešpézetiek a šálov – na ihrisku pri pumpe v Čoltove sa práve hral zápas, tak sme ho z recesie prerušili. Kto má lepšie zážitky!?“ skákali si do reči taxikári, ktorým v minulých sezónach viac a viac kradla hokej práca.
Majstrovskú noc (22. apríl 2016) strávili rozdielne.
„Celé finále som prefandil bez trička a cestu z Bystrice s teplotami prespal vzadu v päťke pod piatimi bundami,“ aj po rokoch zovrelo hlas „Majčovi“.
„Po prehratom finále 2014 mi Miro Kováčik plakal na ramene, vždy mu na Nitre záležalo, spolu s Chrenkom, Milom a Stümpelom to bol najväčší srdciar. O to viac sa všetci tešili z titulu, štyridsaťroční chlapi mali slzy, na námestí nás o druhej ráno bolo vyše tisíc. Otec banoval, že musel byť v práci, doniesol som mu aspoň šiltovku, čo Mezei hodil do davu,“ spomínal „Ajčo“.
So športom videli svet, okrem dvoch hokejových majstrovstiev sveta boli aj na futbalových ME 2016. (zdroj: archív (MH))Tolerantná mamina
Tykajú si i s loptou, Marián útočil za päť klubov v oblasti a Adrián chytal za šesť, víťazstvá rozbehnutých Štitár spolu oslavujú vo skvostnej tunajšej partii aj pri vychýrených pečených kolenách od Františka Kóšu. Tato hrá futbal už štyridsať rokov, zbiera trofeje so starými pánmi Nitrianskych Hrnčiaroviec, spolu fandili prvému Galádovmu postupu s FC Nitra (2005).
„Chlapci ešte neboli na svete, keď Majo Bochnovič svojim prvým dotykom v lige dal jasličky Jožovi Chovancovi a nebohý Zolo Molnár nám z nosidiel kýval na tribúnu. Škoda, že dnes robí futbal Nitre často iba hanbu, ešteže hokej riadia schopní ľudia,“ rozprával otec Marián.
Fanatikom, ktorým sa darí s taxíkom, dáva lásku toleranciou obrnená mamina Adriana, veď futbalové a hokejové zápasy synov a manžela dávno prekročili tisícku. „Vždy im rada dovolím na chvíľku vypadnúť,“ pousmiala sa hlava športovej rodiny Hörikovcov.
Keď si v Štitároch kopol s legendárnym hokejistom Jozefom Stümpelom, pre „Majča“ Hörika to bolo ako splnený sen. (zdroj: J. F.)Tento článok vznikol vďaka partnerskej spolupráci MY Nitrianskych novín a Majco Taxi.
Výborná spätná väzba
Jazdia nonstop, dve autá (snívajú o štyroch) bez jedinej špinky žhavia ostošesť najmä po víkendoch, sedí i cenník, za prvých päť mesiacov zažili aj humorné situácie.
„Jeden skúšal odísť bez platenia, ale napokon to z neho vypadlo ako z automatu,“ rehoce sa Marián Hörik mladší.
„Vidíme v tom potenciál! Za tak krátku dobu už máme výbornú spätnú väzbu. Keď sa uvoľnia opatrenia, bude ešte lepšie,“ sľubuje šéf Majco Taxi, dostupného kedykoľvek na čísle 0911 688 022.
