Tri desiatky rokov brázdi futbalové kluby v Nitrianskom kraji a na viacerých štadiónoch ho nosili na rukách.
Na hráčov nekričí, nadávky nemá v slovníku. Kto nemá nabehané v tréningu, alebo pokrivkáva v disciplíne, si uňho nezahrá.
Jozef KOLLÁRIK dovŕši 13. marca sedemdesiatku, tak už pomaly môže bilancovať.
Z Krškán do ligy
„S futbalom som začínal doma v Dolných Krškanoch. Ako 16-ročný som prišiel do B-dorastu Nitry a potom to malo postupnosť: A-dorast, juniorka, muži. Stabilne som hrával v druhej lige, aj pri postupe v roku 1979, ako stopér s Hornom. Výborné mužstvo so Szabom, Ižoldom, Ternénym... Lenže týždeň pred súťažou som sa na škvare šmykol, zlomil som si ruku – navikulárku. Na pol roka sadra a návštevy lekárov. Do obrany kúpili Jana Ilavského.
Napokon mám pár štartov v prvej lige. Potom ma predali do Zvolena, ale tam som bol len pol roka a odišiel som do Nových Zámkov, kde som končil kariéru ako 38-ročný. Už so šedinami na hlave...“
Strelec kola
„Môj jediný gól v lige som strelil v máji 1980 doma proti Trnave. Chybička krásy bola tá, že pár minút predtým som si dal vlastenca. Ako Ondruš na ME 1976. Noviny písali, že Kollárik bol strelec kola, cha-cha. Trnavčan ušiel po krídle, letel prudký center, ja som bežal s útočníkom a vrazil som si loptu do brány. Môj gól prišiel hlavou po centri Peťa Hodúra. Ja som sa často vysúval hore, lebo som bol výborný hlavičkár, tak som dal aj väčšinu gólov. Mal som dobrý výskok a hlavu som strčil všade. Útočníci neradi proti mne hrávali. Bol som dôrazný obranca, tvrdý, ale férový. Taký som zostal po celý život.“
Futbalisti ako sťahováci
„Z hráčskej kariéry mám krásne spomienky na tím juniorky Nitry a neskôr na áčko, keď sme hrali druhú celoštátnu ligu. Boli to super kolektívy. My, futbalisti, sme boli ako jedna rodina. Všetko sme o sebe vedeli, navštevovali sme sa.
Tí, čo sme bývali na Chrenovej, sme chodili peši z tréningu domov, zastavili sme sa u „Remeka“ na jedno pivo. Napríklad Vlado Szabo, Laco Michálek, Peťo Hodúr.
Keď som sa sťahoval na Chrenovej z dvojizbového do štvorizbového bytu, o pár panelákov ďalej, prišlo mi pomôcť celé mužstvo! Ľudia len pozerali, čo tu robia futbalisti v teplákoch. Bolo to skrátka iné ako dnes. Žili sme aj bohatým spoločenským životom.
Hovorí sa, že futbal je kolektívna hra. Dnes príde do mužstva taký cudzinec či onaký, ani po slovensky nevie. Aký kolektív môžu vytvoriť?“
Skautoval s manželkou
„Ako sa zo mňa stal tréner? Prvý, kto mi ukázal smer, bol Ladislav Ganczner v Nových Zámkoch. Dodo, ty si rozvážny, z teba raz vyrastie dobrý tréner, vravel.
V Nitre ma podporoval Milan Lešický, aby som si urobil trénerské kurzy. Keď som začal pri B-doraste, hneď o rok sme postúpili do druhej ligy.
Keď bol Lešický trénerom áčka, ja som mu robil neoficiálneho pozorovateľa. Zobral som do auta manželku a chodili sme po zápasoch, hoci aj do Košíc. Zanalyzoval som budúceho súpera Nitry, „Lešovi“ som všetko odovzdal na papieri. Veľmi mi za to ďakoval.
Potom som však dostal ponuku trénovať mužov v Nových Zámkoch, navyše, dali mi tam aj robotu.“
Ďalej sa dočítate aj toto:
* ako si zakladal na kondícii a ako na to reagoval jeho zverenec Ivan Ondruška
* čo je zakázané uňho na tréningoch a zápasoch
* či mal niekedy problém s alkoholom
* prečo vyhodil najlepšieho hráča Calexu zo sústredenia v Čaradiciach
* ktorým dvom futbalistom pomohol v kariére a dotiahli to až do reprezentácie
* ako (ne)strávil Ján Kozák, tréner Ličartoviec, prehru na Lapáši
* prečo sa prišiel tréner Artmedie Galis pozrieť na treťoligový Calex
* ako ľudia v Nových Zámkoch sedeli aj na stromoch, aby videli boj o postup do druhej ligy
* s ktorými klubmi postúpil
* ako stratil jednu zo svojich dcér a ako sa zrodil najsmutnejší z jeho šiestich postupov
* ako mu lekári v 8 rokoch zakázali šport
* ako sa v 18 rokoch rozhodoval medzi futbalom a hokejom
* veselá príhoda o jeho druhom ligovom zápase: čo mu v ňom vyparatil Jozef Adamec?
* a omnoho viac.
