Spoluzakladateľ a podpredseda fanklubu JURAJ „Buben“ MIKLOVIČ (38) bol s Nitrou všade a aj dnes by stojac pri lavičke nad „kotlom“ dohliadal na jej najlepšiu formu v sezóne, ktorá sa hrá iba pred duchmi.
Jeden zo symbolov podzoborskej hokejovej komunity vo veľkom rozhovore zaujal trefnými názormi.
Aká je vaša prvá spomienka spätá s hokejom v Nitre?
Mal som asi päť rokov, hralo sa proti Českým Budějoviciam. Keď šiel otec na hokej, vždy ma vzal. Pravidelne som na zimáku od štartu tisícročia, pamätám si ešte zápasy v prvej lige s Považskou Bystricou.
Najprv to bolo hlavne so spolužiakom. Mobily neboli, ak jeden z nás nemohol prísť, koncom tretej tretiny z automatu zavolal druhému domov na pevnú linku, aký je stav.
Boli to divoké roky, áno, aj roky chuligánov. Keby ale nebolo ich zanietenia, nás, mladých, by hokej možno nikdy tak nechytil. Robili dobré aj zlé veci, ale vybudovali v nás patriotizmus. Kotol v Nitre bol vtedy ešte nad domácou striedačkou pod bufetom. Každý gól sa oslavoval „pogovaním“, teda madžganím sa o seba ako na punkovom koncerte. Chyť sa zábradlia, už to ide – hovorili sme si po každom góle...
Boli to časy, že keď sa prehralo, dvadsať fanúšikov klopalo na šatňu a chcelo zbiť trénera... Urobme nový kotol a fandime slušnejšie – povedali sme si s kamarátmi ako Ľubo Gregor, „Dudo“ Zverka, Maťo Ďuriančík, Maťo Ivanka a Mišo Buršák a odišli na druhú stranu.
OVEĽA VIAC O HK NITRA
NÁJDETE V ŠPECIÁLNEJ PRÍLOHE AKTUÁLNYCH MY NITRIANSKYCH NOVÍN
Tak v roku 2004 vznikol oficiálny fanklub?
Áno. Chceli sme fandiť kultúrnejšie a organizovane. Prvým predsedom bol Karol Kúsek. Jeho dcéra Jarka stála pri administratívnych veciach, pomohla so založením občianskeho združenia, doteraz je členkou výboru.
Prvý výjazd bol do Dubnice, potom do Trenčína, do Žiliny... Akoby to bolo včera!
Čo sa odvtedy zmenilo? Pamätníci si radi rypnú, že v prvom hokejovom boome (2004 – 2006) bola v Nitre lepšia atmosféra než v dnešných medailových časoch.
Ach, toto večné porovnávanie... Vtedy to malo čaro, lebo to bolo prvýkrát. V sezóne 2004/05 sme ako jediný z lepších tímov nemali žiadneho hráča z NHL, no aj tak boli piati a v play-off trápili Košice s Bicekom.
Vtedy nebolo kopec iných záujmov, zahraničný futbal sa dal pozrieť iba na drahej káblovke v športpube. Neexistovalo, že neprídeš na hokej, keď bol v kalendári domáci zápas o sedemnástej, jednoducho sa muselo prísť. Teraz je problém naverbovať ľudí na ťažký zápas, ak sa hrá s neatraktívnym súperom, napríklad s Popradom.
Naša generácia bola priekopníkom fandenia v Nitre a veľa z nás sa presýtilo. Vysnívaný cieľ – titul – sa už dosiahol. Zostarli sme, máme rodiny, veď napríklad ja mám 38 rokov.
Slovan? Pripraviť sa na všetko...
Juraj „Buben“ Miklovič očakáva vyrovnanú sériu s belasými: „Slovan nás v sezóne porážal, ale teraz bude pod väčším tlakom, to nám môže vyhovovať. Určite je favoritom, takže ak chceme ísť ďalej, musíme nadviazať na výkony z konca základnej časti, prípadne ešte trochu pridať. Je to Slovan, takže musíme byť pripravení na všetko. Na postup určite máme.“
„Fans“ sa omladzuje – nie Dudo, Rudinko, Majčo alebo Matúš, ako volajú ex-spíkrov, ale Dodo je už lídrom kotla. Ako vnímate generačnú výmenu?
Otcom rozkrikovania v Nitre a prvým megafónom bol Dudo Zverka. Po ňom sa tomu oddal Rudinko, neskôr Majčo a Matúš. Klobúk dole, čo tomu všetci z nich dali.
Je dobré, že sa toho teraz chytil práve Dodo. Maximálne mu držím palce. Nastúpil po fantastických lídroch, ľudia ho vždy budú porovnávať. Ale viesť kotol v Nitre je mimoriadne náročné!
Zobrať si to a kričať nie je umenie, lenže o kotol sa treba starať, hecovať ho, hovoriť s ním. Toho už nie je schopný každý.
Aj vymýšľanie chorálov je veda. Neuspeje všetko, čo vám ktosi pošle z YouTube. Pred majstrovskou sezónou sa výborne chytil „Aby sme aj my boli šampióni“, vymyslel ho Tomáš Kahan. Chorály sa najlepšie skúšajú na výjazdoch, keď na to máte celý deň.
Mimochodom, čo choreografie? Ako ste sa zbierali?
Do „prasiatka“. Ale mali sme aj sponzorov, behali po lokálnych firmách a televíziách, pýtali sa v práci, kto nám prispeje. Po druhej medaile (2013) mi už pravidelne zvonil telefón s otázkou, či môžu prispieť fanúšikom.
Prvú veľkú vlajku, „sektorovku“, zaplatil Juro Wachal z Dynamaxu.
Pred výjazdom na siedmy zápas do Košíc nám dokonca mama známeho nitrianskeho hokejistu prispela päťsto eurami. Len tak (úsmev). Neveril som a ďakoval. Zaplatili sme z nich autobusy a o to menej fanúšikovia platili.
S autobusmi nám vždy pomohol Juraj Kusy z Arrivy.
Šéf hokeja Ján Plandora za nás takisto vždy bojoval. Aj pred šiestym zápasom vo finále s Košicami (2014). Zavolal ma do VIP-ky k bezpečnostnému technikovi, ktorý vedel o pripravenom pyre a neželal si ho, hoci sa Plandora veľmi snažil. Všetko bolo špičkovo nachystané, dobrovoľní hasiči, kýble s vodou, správca zimáku Ecker by päť sekúnd po zápase iba zhasol svetlo a šlo by sa. Žiaľ, nepovolili nám ho. A tak sme ho odpálili pred „Slovákom“, teda krčmou pred štadiónom.
Patrí pyrotechnika na štadión?
(po zamyslení) Bola to krásna doba, tí, čo ju zažili, mi dajú za pravdu. Pyro je krásne oživenie a výnimočne pekné. Hokejisti to majú v šatni vyobrazené. Krátka odpoveď na krátku otázku by však znela, že táto doba je už za nami. Určite ale nie v takom tóne, že pyro je zlé a nebezpečné. Som rád, že som bol súčasťou toľkých „presvecovačiek“.
Poviete viac o pozadí „masovky“ do Košíc na siedme finále 2014 (0:6) vo Veľkonočný pondelok?
Je čo povedať! Po šiestom zápase som si vypol telefón a ráno ma žena budila, nech si ho zapnem, lebo volajú jej... Boli to stovky správ, telefonátov, mailov, každý chcel ísť do Košíc.
V nedeľu ráno sme si s Maťom Ďuriančíkom a Robom Pánisom sadli do bývalého hotela Tatra a zháňali autobusy. Dokopy ich bolo jedenásť! A zbehli sme na pešiu zónu do Ticketportalu vytlačiť sedemsto lístkov.
Ale, viete, jedenásť autobusov asi ťažko zastaví na jednej pumpe. Všetko sme museli rozrátať tak, aby na jednej pumpe postáli maximálne tri busy. Keby mal jeden problém, všetko by spadlo ako domino. Za takú organizáciu výjazdu by sa nehanbil ani projektový manažér (smiech).
Prečo si myslíte, že fanúšikovia Nitry sú najlepší na Slovensku?
Vo veľa ohľadoch sme boli priekopníkmi slovenskej fanúšikovskej scény. Prvý organizovaný výjazd? Nitra. Prvý megavýjazd? Nitra. Prvý dvojdňový výjazd? Nitra. Prvé choreo-presvecovačka? Nitra. Takmer vo všetkom sme boli prví.
Do Nových Zámkov sme si dokonca s partiou dvakrát objednali limuzínu, rozprestreli nám červený koberec a na tom sme prišli do sektora.
Dosiahli sme všetko, vyhrali titul, hrali Ligu majstrov. Do nórskeho Stavangeru prišlo stotridsať Nitranov. Neskutočné!
Pre toto všetko máme právo nosiť titul najlepších fanúšikov na Slovensku. Navyše si málokto uvedomuje, že sme aj najpočetnejšia skupina – za to dám ruku do ohňa! Iné grupy sa koncentrujú na päť-šesť výjazdov v sezóne, ale my máme na každom vonkajšom zápase aspoň jedno-dve autá bez toho, že by sme čosi organizovali. Okres Nitra patrí k najväčším na Slovensku a hokej rezonuje všade v ňom. Fakt, že sme na výjazdy neraz museli škrtať ľudí, lebo sa nezmestili do kapacity autobusov, vraví za všetko. Mimochodom, nielen výjazdy najmä v minulej sezóne držal aj ženský fans.
Vďaka hokeju sme sa našli s manželkou Katkou. Na prvý pohľad (úsmev). Vzťah datujeme od 6. novembra 2005, teda od výjazdu do Trenčína.
Čo vám preblesne hlavou pri pomyslení na 22. apríl 2016?
Deň Zeme asi nie (smiech). Krásny majstrovský deň, pekné počasie, jarná pohodička. Už sme boli poučení z nezdaru s Košicami, keď sa fanúšikovia na výjazde na siedmy zápas fotili s kartónovým pohárom a cítil som akúsi chamtivosť. V Banskej Bystrici sme prišli pokornejšie nastavení a vyšlo to.
David Laliberté za jediný rok v Nitre stihol historický titul, more bodov i koniec kariéry. Dodnes je pre fanúšikov modlou, prečo?
Nebol to prvý zámorský hráč v Nitre, ale bol prvý, ktorý priniesol niečo, čo tu ešte nebolo. Stavjaňa hovoril, že Laliberté s Blackwaterom a Milamom pozdvihol tréningy v Nitre na úroveň reprezentácie. Profesionalizmom, morálkou, inou mentalitou. Výkonmi v zápasoch si zaslúžil ovácie. Jednoducho vyčnieval.
Nitru štvrtýkrát trénuje Antonín Stavjaňa. V kom vidíte jeho nástupcu?
Miro Kováčik a Tomáš Chrenko vedia, že toto je ich domáca úloha. „Tondo“ tu spravil najväčšie úspechy, je tu a bude aj v budúcej sezóne, ale určite by sme mali hľadať jeho nástupcu.
Myslím si, že Andrej Kmeč ešte v Nitre nepovedal posledné slovo. So Zvolenom vyhral základnú časť. Je to pokrokový tréner. Pokojne by sa mohol stať nástupcom Stavjaňu.
„Na Slovensku iba za Nitru,“ povedal na jar Samuel Buček, ale po letnej súhre okolností prestúpil do Slovana. Odpustili ste mu to?
Má jedno-jediné šťastie, že na extraligu nesmú chodiť diváci. Dostal by to pocítiť. Nehovorím o vulgarizmoch, tie časy sú za nami, ale pri každom dotyku s pukom by sa pískalo. Bola to jeho mladícka nerozvážnosť, nie je prvý ani posledný.
Ja som naňho ale určite nezanevrel. V play-off 2019 hral za nás perfektne. Extrémne mu fandím. Určite ešte bude hrať za Nitru.
Hokej v Nitre už nezdobia dlhy, ale medaily a výroba reprezentantov. Čo by ste pochválili a vytkli klubu?
Miro Kováčik a Tomáš Chrenko sú pre mňa v tomto smere nedotknuteľní. Sú to najsprávnejší ľudia pre vedenie hokeja v Nitre. Obaja boli na ľade obrovskí srdciari. Je až nepredstaviteľné, aké dobré výsledky robia v tak skromných podmienkach.
Samozrejme, človek robí chyby, robia ich aj oni. Ktokoľvek ich ale začne kritizovať, musí najprv sňať klobúk, až potom upozorniť na nejaké tie drobnosti.
Hokej v Nitre nemôže mať lepších šéfov.
Hokej má v očiach nitrianskeho ľudu protipólne lepšie meno i dôveru než futbal. Prečo?
Lebo ho robia správni ľudia, ktorí to s ním myslia vážne. A tu by som nechal tri bodky.
Futbalu by pomohol úspech. Za Hapala sme skončili tretí a neskôr hrali predkolo Európskej ligy, ale klub už roky neprerazil.
Hokeju veľmi pomohli medaily. Snom i cieľom bol titul. Mira Kováčika som sa ešte pred majstrovskou sezónou pýtal, čo by si vybral: vyhrať titul a potom nech sa zbúra štadión alebo nevyhrať titul nikdy, ale mať klub dlhodobo na profesionálnej úrovni.
Bol som za prvé, lebo som žil iba pre titul. Miro vybral druhú možnosť.
A vidíte – vyhrali sme titul a klub naďalej funguje na mega úrovni.
Veríte, že Nitra raz bude mať nový hokejový štadión?
Z dlhodobého hľadiska je to nevyhnutnosť. Aj v basketbale sa menili drevené koše za sklenené. Nový štadión určite bude.
Nemali by zo stropu zimáku visieť dresy Stümpela, Kolníka alebo Hrtúsa?
Na novom štadióne by viseli ideálne (úsmev). S Jožom to v Nitre dopadlo neslávne, ale stále si myslím, že sa dočkáme dňa, kedy emócie opadnú a jeho dres bude pod strechou. Stümpel nie je Trenčín, Liptovský Mikuláš či Žiar nad Hronom, Stümpel je Nitra, jednoducho naša najväčšia legenda.
Áno, patria tam aj Kolník, Hrtús. Možno aj Pupák, rekordér v zápasoch za Nitru. A napríklad aj Milo a Mezei.
„Buben“ a jeho nitrianske naj
HRÁČ: „Miro Pupák. Má najviac štartov v najcennejšom drese.“
SÚPER: „Vždy som chodil na Nitru, súperi sa potom už len menili. Najvyhecovanejšie play-off série boli s Košicami, Bystricou a Trenčínom.“
ZÁPAS: „Piate finále 2016 doma proti Banskej Bystrici. Hetrik Blackwatera a majstrovský mečbal pred šiestym zápasom. Dodnes mám ten zápas nahratý, minule som si ho dokonca aj pustil. Krásne spomienky.“
VÝJAZD: „Plzeň v Lige majstrov. S partiou sme šli ešte o pár dní skôr cez Prahu. Bol to vlastne takmer týždňový výjazd zakončený víťazstvom u ťažkého súpera. Išli sme naproti mottu „doma sme najlepší, chceme to dokázať v Európe“. Vedel by som zostaviť aj rebríček top desiatich výjazdov, svoje čaro mali najmä tie priekopnícke – prvý dvojdňový, prvý megavýjazd, prvý zahraničný, prvý letecký...“
ZÁŽITOK: „Tých je doslova milión. Aj po hlbšom zamyslení je ten najväčší a najkrajší určite titul s Nitrou.“
Tento článok vznikol vďaka špeciálnej prílohe o hokejovom play-off, ktorú MY Nitrianske noviny vytlačili vďaka partnerom AQUAFLOT, STK A EK Žirany, FINVIA, PIZZA GOLIANOVO, TITRANS, DEXIS, ŠTEFAN NAGY RE/MAX FAMILY, ZIMKLIMA, BENFI.
