Bývalý hádzanár, dlhoročný medzinárodný rozhodca a delegát Juraj Gulyás sa dožil okrúhleho jubilea. V najužšom rodinnom kruhu nedávno oslávil v plnom zdraví a pohode krásne 75. narodeniny.
Rodák z predmestia maďarskej Békešskej Čaby Juraj Gulyás má za sebou pestrú mladosť. Ako dvojročný sa v roku 1948 spolu s rodičmi v rámci výmeny obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom sťahoval do Vlčian v okrese Šaľa. Tu prežil pekné detstvo, vrátane štúdia na ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským, kde v tom čase pôsobil ako telovýchovný pedagóg Ján Tóth (pozn.: neskôr bol riaditeľom ZŠ Pionierska v Šali) a aj jeho zásluhou sa hrala vo Vlčanoch II. hádzanárska liga žien. Vyrástol tu neskorší úspešný československý reprezentant v zápasení Štefan Páll a do tajov základov hádzanej tu bol zasvätený v tom čase všestranný športovec Juraj Gulyás, ktorého sme požiadali o rozhovor.
V detstve ste toho dosť preskákali, bol odchod na strednú školu odrazovým mostíkom?
Aj keď nebolo detstvo a roky počas návštevy ZŠ jednoduché, zostali naň aj pekné spomienky a plná noša zážitkov. Samozrejme, že prechod na SOŠ do Trnavy priniesol v mojom živote radikálne zmeny. Už samotná návšteva školy, kde v tom období študovali aj neskoršie osobnosti futbalové i hádzanárske (L. Kuna, D. Kabát, resp. Hargaš, Horváth, Bednárik), ale aj pobyt v internátnom zariadení, ako aj moje zvýšené hádzanárske aktivity, priniesli dosť veľký obrat v mojom živote. V tom čase som hral za neďaleký Cífer o postup do II. ligy, neraz sa prišlo pozrieť aj 500 divákov.
Boli stredná škola a Trnava prelomovým obdobím v ďalšom živote?
Musím priznať, že boli. Nielen škola, ale aj pobyt v Trnave mi rozšírili životný obzor, ktorý spolu s dvojročnou základnou vojenskou službou v moravskom Valašskom Měziříčí, spojenou s hádzanou, boli dobrými vstupmi pred ďalšou životnou etapou. Bol ňou môj pracovný nástup do chemického kombinátu Duslo Šaľa (pozn.: chemickej fabrike zostal verný až do svojho odchodu do dôchodku), kde som pôsobil aj na vyšších riadiacich funkciách, ako aj športové aktivity vďaka Vladimírovi Bartošovi v šalianskom mužskom hádzanárskom hnutí.
Ako sa premietla aktívna hráčska dráha do vašej ďalšej životnej etapy?
Mojimi spoluhráčmi na hádzanárskych ihriskách boli veteráni šalianskej mužskej hádzanej ako Alföldi, Hlavatý, Major, Miškovič, ale aj rovesníci Špendla, Juhász, Gera, Halmo, Kučera, Horáček, atď. Mal som možnosť ešte hrať na starom hádzanárskom ihrisku pri Váhu, vo futbalovom komplexe, kde sa o.i. hrala aj prvá československá liga žien. Hráčska prax, skúsenosti z palubovky boli nezaplatiteľným vkladom do mojej pestrej rozhodcovskej kariéry.
Prečo a kedy ste sa rozhodli pre dráhu hádzanárskeho arbitra?
Výhodou bolo, že už počas aktívnej hráčskej kariéry sme so spoluhráčom a priateľom Rudolfom Ritterom (nar. 1948, zomrel v r. 2019) poškuľovali po tom, že to spolu skúsime na palubovke ako rozhodcovská dvojica. V krátkom čase sme získali III. rozhodcovskú triedu, ktorú sme obhájili v Šali u školiteľa Jána Vicenu (pozn.: bol to prvý československý medzinárodný rozhodca IHF, úspešný aj ako tréner, v roku 2016 bol uvedený do Siene slávy SZH). O rok neskôr sme mali vo vrecku spoločne už rozhodcovskú „dvojku“, čo rozhodlo. Najvyššiu kvalifikáciu, licenciu I. triedy, som získal štúdiom a záverečnými skúškami ako 28-ročný na Telovýchovnej škole v Bratislave.
Vaše ambície však boli vyššie. Kedy prišiel prienik na medzinárodnú scénu?
Bolo dobre, že sme v lige dostávali dostatok príležitostí rozhodovať zápasy, v ktorých išlo o veľa, ale boli sme stále na očiach riadiacich orgánov, médií a verejnosti. Keďže sa nám na palubovke darilo, navrhol Československý hádzanársky zväz našu dvojicu a Jiřího Bubeníka z Brna na získanie rozhodcovskej IHF kvalifikácie. Dejiskom praktických skúšok bola Vroclav, kde sme všetci arbitri pískali zápasy poľskej ligy pod nemilosrdným dohľadom skúšobnej komisie na čele s predsedom Janisom Grimbergasom z Litvy. Písomné skúšky a testy sme robili v nemeckom jazyku. Po viac ako týždňovom náročnom pobyte sme odchádzali síce vyčerpaní, ale nadmieru šťastní, nakoľko všetci traja sme sa stali členmi A-kategórie medzinárodných rozhodcov IHF, a tak sme si mohli pri odchode z plného hrdla zakričať: „Hor sa do hádzanárskej Európy!“
Kde všade do Európy vás zaviala kariéra arbitrov?
Keď som sa začal pohybovať s píšťalkou v ruke, ani vo sne ma nenapadlo, že už ako 30-ročný budem pôsobiť na medzinárodnej scéne. K stabilnému pôsobeniu na československých ligových palubovkách postupne pribúdali desiatky zápasov v európskych pohárových súťažiach (aj Liga majstrov), medzinárodné turnaje, ako aj priateľské a kvalifikačné medzištátne hádzanárske duely. Aj vzhľadom na to, že európska hádzaná je na vrchole celosvetovej hádzanárskej pyramídy, boli sme neustále v kolotoči, a tak teraz môžem bez mihnutia oka povedať, že sme pískali v centre svetovej hádzanej.
Výpočet krajín bude teda dlhý.
Áno. Začnem so ZSSR: Moskva, v tom čase aj Kyjev s legendárnym a impulzívnym trénerom Igorom Turčinom, Krasnodar, Rostov. Rakúsko: Viedeň, stretnutie s najúspešnejším európskym klubom Hypobankom a jeho majiteľom Gunnarom Prokopom, Linz, Kapfenberg. Rumunsko (Bukurešť, Ploesti, Satu Mare), Turecko (Istanbul, v Ankare bol medzištátny duel s Estónskom nielen vypredaný, ale v hale sa aj veselo fajčilo), Poľsko (Varšava, Plock, Vroclav, Gliwice, Radom), Taliansko (Rimini, nakukli sme aj do San Marina a Benátok), Bulharsko (Sofia, v rámci „Balkaniády“ sme vylúčili v zápase Grécko – Turecko viac ako 25 hráčov), Francúzsko (Paríž, Besancon – kde zápas Pohára EHF medzi domácimi a CZ Belehrad pred 10 000 divákmi slávnostne otváral jeden z najlepších futbalových rozhodcov FIFA Michel Vautrot), Nemecko (Halle, Magdeburg, Lipsko, Berlín, kde sme sa po ukončení medzinárodného turnaja reprezentačných družstiev lúčili na Silvestra prípitkom šampanského zmiešaného s pivom). Najčastejšie sme pískali v Maďarsku aj preto, že sme nemali u našich južných susedov žiadnu jazykovú bariéru (Budapešť, Gyor, Veszprém, Debrecín). Nezabudnuteľný bol aj krst novej športovej haly v neďalekom Užhorode, ale stihli sme v našej pestrej rozhodcovskej kariére aj Balkán, Fínsko a Nórsko, ako aj pôsobenie v ďalších európskych štátoch, pričom každé z nich vo vás zanechá nezabudnuteľné zážitky.
Ale vaše športové potulky viedli aj do Ázie.
Na Československý hádzanársky zväz prišla v roku 1981 požiadavka zo Spojených arabských emirátov (SAE) o vyslanie dvoch rozhodcovských dvojíc na dvojmesačný pobyt spojený s rozhodovaním ich majstrovských súťaží, ako aj školenia a odborné semináre pre ich arbitrov. Bomba ponuka, veľký záujem o tento pobyt nakoniec skončil šťastne pre našu dvojicu a s nami cestovala aj dvojica ďalších slovenských arbitrov Ján Rudinský s Antonom Mózom. Už samotné ubytovanie v Dubaji v štvorhviezdičkovom hoteli Grand Excelsior, po jednom v klimatizovaných izbách, k dispozícii 25-metrový bazén, fitnescentrum, hovoria za všetko. Odpískali sme tam prvú časť ročníka ich najvyššej ligovej súťaže (10 kolektívov), II. ligy, ale aj duely dorastencov (pozn.: ženská hádzaná v SAE neexistuje), pri všetkých nám pri rozhodcovskom stolíku a v iných funkciách asistovali domáci rozhodcovia, ktorí si tak v praxi mohli testovať nabrané vedomosti zo školení. Našli sme si však čas aj na relax a prehliadku Spojených arabských emirátov, čo sme vďaka poskytnutému služobnému autu a zväzovému šoférovi aj patrične využili. V súčasnosti sú SAE a Dubaj vyhľadávanou dovolenkovou destináciou a my sme si počas nášho dvojmesačného pobytu spojili príjemné s užitočným.
Prišlo však vaše rozhodcovské adieu.
Po dvadsaťročnom rozhodcovskom pôsobení na domácich a zahraničných palubovkách prišla vo finále Slovenského pohára medzi domácimi Topoľčanmi a VSŽ Košice definitívna rozlúčka s rozhodcovskou činnosťou. Aktívnemu dianiu medzi hádzanárskymi sedmičkami som však zostal verný ďalších 10 rokov ako hádzanársky inštruktor a zároveň som pôsobil taktiež v rozhodcovskej komisii Slovenského hádzanárskeho zväzu. Tridsaťročné aktivity s malou koženou loptou zanechali bohatú zbierku spomienok, ktoré zostanú v mojej mysli a živote nezmazateľné a zapísané v srdci, najmä vďaka pohodovej klíme v mojej rodine na čele s manželkou Martou (v mladosti sa venovala atletike). Dcérka Petra hrala hádzanú v Šali už v mládežníckom veku, počas štúdií na UK v Bratislave za bratislavský Štart, syn Juraj sa venoval kulturistike. Športom žili a počas mojej neprítomnosti neustále pomáhali. Za všetko som sa im nezabudol poďakovať počas mojich nedávnych výročných osláv.
Boli ste vlastne reprezentantom našej krajiny v hádzanárskej Európe.
Vidieť trinásť rokov viať zástavu Československa a sedem rokov Slovenska medzi vlajkami účastníkov, vrátane vlajky EHF, počas medzinárodných podujatí a nášho rozhodovania v nich zostalo navždy vryté v pamäti a dobre sa mi na to spomína. Myslím si, že spolu s bývalým kolegom Rudom Ritterom sme počas viac ako dvadsaťročného pôsobenia v roli arbitrov zanechali dobrú prácu a seriózne sme reprezentovali klub, mesto a región doma a v zahraničí, čo ma hreje pri srdci doteraz. Teší ma tiež každé stretnutie so žijúcimi pamätníkmi, s ktorými sme sa okolo malej koženej lopty v tom období pohybovali.
