NITRA. Vraví sa, že dom bez detí je ako zvon bez srdca. Niektorým ľuďom sa deti proste „pritrafia“, i keď po nich netúžia. Na druhej strane sú takí, čo o nich snívajú a to šťastie nemajú. Tieto dve skupiny by si to najradšej vymenili a o dvoch takýchto ženách píše vo svojej knihe aj autorka Eva Hrašková.
V románe s názvom Všetko čo (ne)chcem odkrýva u nás stále tabuizovanú tému surogácie, teda náhradného materstva. V podaktorých krajinách však už tento spôsob pomohol ženám, ktoré nemohli porodiť vlastné dieťa, k splneniu ich sna. Na Slovensku nie je „prenájom maternice“ povolený a o tejto téme sa u nás vo všeobecnosti nehovorí.
V rozhovore nám spisovateľka povedala aj o tom, ako sa k pojmu surogácia dostala a ako túto problematiku sama vníma.
Nová kniha Evy Hraškovej Všetko, čo (ne)chcem. (zdroj: archív E.H.)Naposledy sme sa rozprávali pred približne dvoma rokmi, keď vám vyšla kniha Mrazivá odplata. Ako sa odvtedy vyvíjal váš život?
Za posledné dva roky sa môj život úplne obrátil naruby, a to vo všetkých oblastiach. Tak osobne, ako pracovne, aj v autorskej sfére. A rovnako ako všetkým ostatným doň zasiahla celosvetová pandémia.
Ako ste vlastne prežívali obdobie koronakrízy?
“Kto o neplodnosti dokáže rozprávať, nech o nej hovorí. Mnohým pomôže vedieť, že v tom nie sú sami. Univerzálny prístup neexistuje. Ak sa človek dozvie, že má rakovinu, urobí aj nemožné, aby sa vyliečil. Prečo by sme sa mali na ľudí, ktorí bojujú s neplodnosťou a vyhľadajú lekársku pomoc pozerať, akoby robili niečo zlé?
„
Keďže mám malé dieťa a milujem cestovanie, je toto obdobie pre mňa dosť náročné. V snahe chrániť seba aj najbližších sme obmedzili kontakty s okolím na minimum. Prehodnotila som svoj návrat do práce po rodičovskej dovolenke a aj synov návrat do škôlky.
Aby som však nepôsobila negatívnym dojmom, toto zvláštne obdobie mi, našťastie, viac dalo. Preverilo vzťahy s okolím, vytriedilo skutočných priateľov od tých ostatných, zomklo nás ako rodinu viac dohromady.
Zrazu máme doma viac času na to, aby sme sa spolu smiali, prešli sa v prírode, zistili sme, že nepotrebujeme denne brázdiť nákupné centrá, ale, samozrejme, chýbajú nám starí rodičia, nakoľko sme kontakt s nimi posunuli viac-menej do online priestoru. A aj ja, v roli matky, musím denne odpovedať môjmu milovanému synčekovi na otázky typu: Kedy sa to skončí? Kedy sa budem môcť hrať s kamarátmi na ihrisku, prečo nemôžeme ísť na dovolenku, alebo aspoň na návštevu. Myslím, že koronakríza zasiahla svojím spôsobom všetkých. Malých i veľkých.
