Dedina sa modlila, veď futbal v Obyciach to schytal už predvlani, keď navždy odišiel Štefan „Majster“ Petrovič, strata Jána Mikuša by tradičný klub položila. Koronou zmáhanému šéfovi TJ už doktori dávali iba mizivé šance na prežitie.
„Dlhšie mi bolo zle. Manželka kamaráta Milana Hladíka mi zmerala saturáciu krvi kyslíkom, mal som ju 47, normálna hranica je nad 90... Zachránila mi život, poslala ma do nemocnice. Keby som ostal doma, do rána by vraj bolo po všetkom,“ vrátil sa k hroznému januáru Ján Mikuš.
Prívod kyslíku napokon zabral, bojovník vyhral najťažší boj, učil sa nanovo chodiť, za podporu vďačil celej rodine na čele s manželkou Erikou, ale boli to strastiplné dva týždne bez kontaktu s najbližšími. V núdzi spoznáš priateľa – keď sestričky nestíhali, pomohli vojaci Erik Špleha a Jozef Šútor, siedmoligoví futbalisti a súperi Obýc v divokých zápasoch.
Dnes je už dobre a Mikušovci oslavujú dupľom, lebo obycký tréner a kanonier (vo Futbalnete mu svieti 230 gólov!) Patrik – po otcovi Jánovi srdciar ako hrom – 8. apríla privítal druhého potomka, syna Matiasa.
„Dvojhodinový pôrod, nie deväťhodinový ako predtým pri dcérke... Synček je zdravý, a to je hlavné,“ pousmiala sa maminka-hrdinka Michaela, za slobodna Göndörová, kým trojročná Ninka poskakovala pri domčeku v Obyciach, na ktorého dostavbu chodí manžel zarábať na šichty s potrubím do Česka.
Dcérka už kope do lopty, z nového prírastku chce zdravý dedo hokejistu, Mikušovci si po zlých chvíľach užívajú fantastické. Našu debatu na slnečnej terase preťal Patrikov nápad o pískaní, ale manželka Michaela, ktorú futbalový búrlivák „Žula“ spoznal práve ako rozhodkyňu, zatiaľ nie je úplne za...
„Vyskúšal by som si byť rozhodcom, ale iba popri futbale. V Obyciach máme dobrú partiu, trénujeme už dlhšie, chalani sú pripravení. Dúfam, že sa bude hrať, nechápem ani tých, ktorí sú proti postupom a zostupom. Veď sme futbalisti, tak hrajme, súťažme, keď sa to konečne bude dať!“ dokončil Patrik Mikuš poviedku o rodine, ktorá by svojej dedine dala aj posledné.
