My sme z Nitry, vzdajte sa!
Kde sme prišli, tam pred nami mali rešpekt. Mali sme Puchera a mali sme Moravčíka. Sedeli sme na stromoch, na hodinách, s ďalekohľadom na hrade. Boli sme najlepšie slovenské mužstvo. Hrali sme finále Stredoeurópskeho pohára. Svet patril nám.
Pod Alpami v Nemecku sme boli hrdí na Dema, pri mori v Turecku na Stocha. Odchovanci odchádzali von za slávou, kasa sa plnila, vracali sa domov a končili kariéru v najkrajšom meste.
Nitra, to je bašta! Tak nás volali.
Ale dnes?
„Odkiaľ si? Z Nitry? Čo tam stvárate s tým futbalom?“ smeje sa nám známy aj neznámy, keď nás stretne na ulici krížom-krážom po celej republike a my sa hanbíme.
A to nechceme.
My nechceme, aby majiteľa striedal majiteľ, investora investor, dlh dlh a kauzu kauza.
My nechceme, aby legendy končili z večera do rána a bez poďakovania.
My nechceme, aby dvanásť hráčov cez sezónu odišlo, lebo im klub neplatí.
My nechceme, aby slabí cudzinci vytláčali naše diamanty.
My nechceme, aby v základe hrával jeden-jediný odchovanec a tí najlepší prosili o rozviazanie zmluvy a odchádzali za haliere.
My nechceme, aby mládežnícki tréneri vypisovali, že z nich robia šašov a odpad.
Sedíme v kúte. Ubolení. Oklamaní. Zablokovaní. Ešte zdvihneme ruky po góle, ale srdce je zlomené.
Tak radi by sme žili iba pre ňu! Dali by sme jej všetko. Aj posledné. Kričali by sme. Boli s ňou všade a sladko slepí.
Ale nie je to tak. A už nás to nebaví.
Volajte sa, ako chcete, buďte aj z konca sveta, robte, čo chcete, len nám už vráťte Nitru, prosím.
