Keď na futbal do Veľkého Cetína prišlo dvetisíc ľudí

Už sa z toho stala povesť. Nepredstaviteľná pre choroby dnešnej doby. Hralo sa zadarmo, zo srdca, s domácimi, pre ľudí a pekne!

Veľký Cetín mal v poslednom kole 6. ligy nôž na krku, doma musel poraziť prvý Cabaj-Čápor, a tak sa aj stalo, keď debakel 4:0 dvoma gólmi zrežírovali Erik Kóňa a Boris Belányi.

„Laco Seilinger sa v 2. minúte zmocnil lopty, vysunul Kóňu do jeho typickej uličky a on dal tvrdou strelou gól,“ stále má pred očami Ľudovít Kmeťo, vtedajší šéf klubu – za deväť rokov jeho funkcionárskeho kolektívu sa postúpilo zo siedmej ligy do piatej.

Šláger V. Cetín - Cabaj-Čápor z júna 2002 (archív MY Nitrianskych novín) (14 fotografií)

„Hertha!“ kričala tribúna a rachotala bubnami. Tá prezývka sa vo Veľkom Cetíne traduje už od 70-tych rokov a v onen júnový víkend 2002 sa rozliehala v plnom dome dvoch tisícok divákov. Autá parkovali od rieky Nitra až po obecný úrad!

„Nehrali sme pekne ako viackrát predtým, ale ťahalo nás srdce. Ja som si zápas užil, avšak deväť z jedenástich hráčov bolo pred takou kulisou nervóznych. Tak veľa divákov už na futbal do Veľkého Cetína nepríde,“ vyriekol kapitán spred 19 rokov Maroš Kurcsa, ktorý jedovkami ostreľoval Michela v bráne Cabaj-Čápora, ako sa píše v komentári Mareka Strápeka v MY Nitrianskych novinách.

Strhla sa veselica, Jozef Presinszký prebral pohár pre majstra piatej ligy a „Hertha“ sa na pár rokov usídlila v piatej. Bol to historický úspech klubu, ktorý fungoval ako rodina.

„Nechceli sme žiadne peniaze, nič sme nezarobili, hrali sme srdcom. Areál, ktorý dnes vo Veľkom Cetíne vidíte, sme stavali svojpomocne na brigádach. Keď sme v utorok prišli na tréning iba dvanásti, ‚Lajo‘ Kmeťo nás podpichoval, čo to má znamenať (smiech). Bežne nás totiž chodilo cez dvadsať. A aj na tréning prišlo tridsať divákov! V piatky sme sa zvykli nevmestiť na ihrisko, koľko tam bolo detí a starých pánov...“ rozprával Kurcsa o dnes už neslýchanom.

„Do futbalu sme boli zapálení a nerozlišovali, kto je funkcionár a kto hráč. Spoločne sme oslavovali aj sa trápili. Najkrajšie bolo, že sme všetci boli z Veľkého Cetína, nehádali sme sa, futbal bol pre nás všetkým. S mojim blízkym kamarátom Zoltánom Vargom na tie časy radi spomíname,“ hovoril Kmeťo a aj po rokoch vymenoval celú postupovú zostavu.

Majstri sú však dnes už rozlezení po Anglicku, Švajčiarsku, Rakúsku a blízkom i širokom okolí, v dedine ostala žiť sotva polovica z jedenástky proti Cabaju-Čáporu. Niektorí sa už nevideli aj pätnásť rokov.

„Rád by som všetkých videl znovu, zahral si futbal, dal si pivo a zaspomínal,“ priznal Maroš Kurcsa. Celú kariéru, pätnásť sezón, obetoval Veľkému Cetínu, ba za domovom sa mu cnelo aj v sedemnástich na skúške v Žiline, a tak sa vykašľal na ligovú šancu. „Vrátil by som čas a niektoré veci s dnešným rozumom spravil inak,“ netajil bývalý výborný stredopoliar, ktorého 12-ročný syn Rómeo rastie na slušného človeka a v Nitre aj na dobrého futbalistu.

Ľudovíta Kmeťa dnes cez víkendy stretnete hlavne na motorke, ale svoju „Herthu“ stále sleduje.

„Som rád, že teraz sa vo Veľkom Cetíne zišla partia, ktorá sa dobre stará o futbal. Jej vysvedčením sú dobré výsledky. Teší ma, že bratia Fábryovci sa v klube starajú o mládež, rozvoj malých futbalistov je ich pýcha. Za pár rokov príde nová éra,“ dodal Kmeťo.