Pri súčasnej smutnej treťoligovej realite nezaškodí načrieť do úspešnej histórie futbalu v meste pod Zoborom.
Medzi veľké postavy minulosti patrí Štefan LEŠICKÝ, ktorý sa narodil 6. 8. 1921, čiže práve pred sto rokmi. Patrí medzi tých, ktorí tvorili dejiny nitrianskeho futbalu .
Na svet prišiel v Piešťanoch v rodine s 9 deťmi. Trom z nich učarovala futbalová lopta, Gašpar a Vojtech však zostali verní rodnému mestu.
Štefan Lešický, prezývaný „Tati“ (číta sa tvrdo), ako brankár chytal za Nitru od roku 1944 do 1956 s výnimkou ročníkov 1948/50, kedy bol brankárom ŠK Žilina v československej lige. Bol pri postupe Nitry z divízie do druhej ligy v roku 1956.
Dlhé roky bol brankárskou jednotkou. Počas aktívnej činnosti bol jedným z najpopulárnejších ľudí vo vtedy malej Nitre. Po skončení kariéry bol tajomníkom futbalového klubu, potom správcom štadióna až do dôchodku. Aj po ukončení hráčskej činnosti tak trávil na štadióne každý deň. Jeho manželka Mária prala dresy futbalistov a upratovala kabíny, až do dôchodku.
Štefan Lešický zomrel v roku 1986. Jeho syn Milan Lešický v minulosti zbieral úspechy ako tréner v Nitre aj v iných kluboch.
Piváreň na štadióne ČFK je pomenovaná na počesť „Tatiho“.
Za rok chytil trinásť jedenástok
Vyberáme z článku redaktora Stana Sládeka z denníka Šport v roku 1972.
O Štefanovi Lešickom sa povrávalo, že je skôr pavúkom ako brankárom.
"Bol som aj mladý, mrštný. Vo vinkloch som sa cítil lepšie ako na zemi. Myslím, že nenadsadzujem. Napokon, neviem, koľko je z nás takých, čo za jednu jedinú sezónu trinásť jedenástok chytili...?"
Boli aj také jedenástky, ktorým zvykneme vravieť osudové. Len sa skúste spýtať na jednu z nich Jozefa Marka...
"S Jožkom sme dobrí priatelia. Ale vtedy, vtedy som bol ja pánom situácie. Písal sa rok 1956. TS Topoľčany hrali druhú ligu a boli na treťom mieste. Slavoj Nitra hral krajskú súťaž. V kvalifikačných stretnutia sa malo medzi nami dvoma rozhodnúť, kto bude kopať druhú ligu a kto krajskú súťaž. Bolo to v čase reorganizácia nášho futbalu. Išlo o kožu. Prvý zápas sme vyhrali 1:0, v druhom v Topoľčanoch v 36. min. za stavu 1:1, nariadil rozhodca proti nám pokutový kop. Mal som poranené rameno. Tréner Putera posielal do brány náhradníka Ruda Jurenku. Odmietol. Vraj, ani za svet! Hoci s bolesťami v ramene, vzal som loptu a niesol som ju chýrnemu futbalistov tých čias Jožkovi Markovi. Vravím mu: Tu máš, Jožko, vezmi si ju, beztak mi nedáš gól. Trnava sa nesmie opakovať. Vtedy si mi ju poslal - keď som ešte chytal za Žilinu - do pravého horného kúta. Dnes to nezopakuješ..."
Ako reagoval Marko? "Nefrfli, daj ju sem a postav sa tam, kde patríš..." s patričnou dávkou nervozity, tiež istoty, potom aj úsmevu prehovoril Jozef. Rozhodca zapískal.
„Marko sa rozbieha, mňa vidí mierne nakloneného do ľavej strany, nuž prudko vypálil na pravú. Ale čo sa stalo - lopta si to šinula dobrý meter vedľa pravej žrde...“
Nitra postúpila do druhej ligy, Markovi vraj porozbíjali na baraku všetky okná a razom bol terčom všetkého zla, toho najhoršieho.
„V Nitre som chytal veľa rokov, ľudia ma poznali ako športovca, čo pre loptu všetko obetoval. Aj teraz si rád zaspomínam na prvé futbalové krôčky. Veľké trenírky, doráňané kolená, tvrdé príučky v kruhu starších kamarátov, krásne chvíle v radoch členov FRTJ.
Môj bývalý tréner Tóny Malý bol Maďar. Vo všetkom bol precízny. A mňa vychovával takýmto štýlom: Nevidíš? Tam je mucha, tam, aj hentam! Brankár musí vidie5 všetko. Sleduj, človeče, čo sa okolo teba deje.
Myslím, že takí by sme mali byť všetci. Ale nielen sledovať, ale muchu aj lapiť"!
