Celý zaujímavý rozhovor vyšiel aj v aktuálnych MY Nitrianskych novinách aj vďaka podpore týchto partnerov: TMD Transport, Kameň-Kov Štefek, Genei Nitra, Záhradka Nitra, Best-clue.
Futbalové Janíkovce sú dnes iné ako kedysi. Dlhoročné duo šéf Štefek – tréner Galo predvlani v klube skončilo a veľa futbalistov tiež. Na druhý svet sa navždy pobrali patrioti Modzga, Prešinský a Frťala. Najväčšia ikona tu však stále je.
Na svete sú teda isté už iba tri veci: smrť, dane a JOZEF DOLINSKÝ pri janíkovskom futbale. Platí to už neuveriteľných štyridsaťštyri rokov.
Srdciar, aký sa už asi nenarodí, v minulý utorok oslávil nádherné sedemdesiate narodeniny. Ani sedemdesiat rozhovorov by nestačilo, aby sa mu dokonale vzdal hold za nezištné služby. Predsa sme to skúsili aspoň jedným – jubilantským.
AJ TOTO SA DOZVIETE
- Či Dolinský za 44 rokov odovzdal kľúče
- Prečo by z Janíkoviec neodišiel, aj keby chcel
- Kedy mu futbal spravil najväčšiu radosť
- Ako zachránil Janíkovce po Štefekovom konci
- Ako vidí novú éru s Darnadym
- Ako Dolinský komentuje podporu klubu od mesta a pád FC Nitra
- Dokedy plánuje funkcionárčiť
- Koho vybral najlepším janíkovským hráčom a trénerom
Ako chutí sedemdesiatka?
Vek je už cítiť. Keď som sa pred dvoma rokmi stal predsedom klubu, cítil som sa mladšie. Na dôchodku som trochu zlenivel. Keby som nemal futbal, môj druhý domov, mojich priateľov, tak neviem-neviem...
Sú tu štyri rodiny, čo pomáhajú janíkovskému futbalu – Prešinský, Šrankovci, Jarošovci, Sidovci. Ľubo Galo je navyše nielen tréner, ale aj hospodár. Nemohli by sme fungovať ani bez ISSF manažéra Paľa Haláka mladšieho. Z mojich ľudí mám radosť.
Futbal je pre Jozefa Dolinského celoživotná láska. (zdroj: Martin Kilian ml.)Pri futbale v Janíkovciach ste už od roku 1977. Spomeniete si na počiatky?
Vo Veľkom Cetíne som trénoval dorastencov. Mojim školiteľom bol Jano Dinga, naučil ma mnohému. Dlhoročný janíkovský predseda, nebohý Rudo Mrkvica, ma zlanáril do Janíkoviec, kam to bolo bližšie z Chrenovej, kde sme bývali so ženou.
Začal som pri žiakoch, vytiahol som ich do krajskej súťaže, v prvom zápase sme v Zlatých Moravciach remizovali 3:3. Potom som vychoval dorastencov, ktorí po mojom odchode postúpili do piatej ligy a neskôr až do tretej. Súbežne som bol pri áčku asistentom Vila Hrnčára.
Živo si pamätám na Nora Hrnčára. Tu na chodbe plakal, že ho Nitra nechcela. Čo si však zaumienil, za tým si šiel aj cez mŕtvoly. Hral u nás tretiu ligu za dorastencov a štvrtú za mužov. A potom spravil kariéru.
Mal som šťastie na brankárov. Miro Raček a Miro Kepencei sa stali dobrým gólmanmi.
Celý rozhovor
nájdete aj v aktuálnych MY Nitrianskych novinách
Štyridsaťštyri rokov je dlhá doba. Nikdy vám nenapadlo odovzdať kľúče a vykašľať sa na to?
