V rokoch 1962 až 1979 sa na Biovetskej ulici hrávala krajská súťaž a veľký podiel na úspešnej ére mala dynastia bratov Bečicovcov. Kto by ich nepoznal?
Zo šiestich detí v rodine boli štyria chlapci a všetkým učarovala kožená lopta. Najstarší bol Ján (nar. 1943), ďalej František (47), Viliam (51) a najmladší Dušan (53). Istý čas ich otec motivoval 5 korunami za každý strelený gól. Na svete sú dnes už iba dvaja z kvarteta, na niekdajšiu éru si rád zaspomínal František.
„Najstarší Jano bol krajný obranca, Viliam hral v zálohe a ja s Dušanom sme boli útočníci. Keď som začínal u mužov, hrával sa v ofenzívnom rozostavení 3-2-5, neskôr už 4-2-4. Medzi najstarším a najmladším bratom je rozdiel desať rokov, takže všetci štyria sme naraz nikdy krškanský dres neobliekli, ale v trojici sme odohrali nejeden zápas,“ začal loviť v pamäti František Bečica.

Dolné Krškany v tých rokoch účinkovali v I.A alebo I.B triede, čo bolo niečo ako dnešná štvrtá a piata liga. Súpermi boli aj mestá ako Myjava, Stará Turá či Vráble. Ako je to možné, že v Krškanoch bola taká kvalita? „Vrátili sa sem viacerí chalani, ktorí hrali vysoké dorastenecké súťaže, a funkcionári vedeli doplniť mužstvo talentami z blízkeho okolia. Rád spomínam na tie časy. Hlavne pre ten kolektív a srdečné vzťahy. Odmenou pre nás bolo pivo, myslím, že desinka Corgoň, a chlieb so salámom. Po zápasoch sme sa s fanúšikmi stretávali v krčme, tam nás potľapkali po pleci, zobrali ďalšie pivko,“ vraví s úsmevom Fero.
Inak, u Bečicovcov je spojenie s pivom rodinnou tradíciou. Už Františkov starý otec mal krčmu ešte medzi vojnami, pokračoval v tom jeho zaťko Miklík.
V tých časoch sa partia futbalistov stmeľovala aj na tradičných dedinských zábavách. „Vtedy na ne chodilo veľa ľudí a nie každému sa ušlo miesto. Spomínam si, že náš hospodár Bečka sa tak o nás postaral, že pre nás a pre naše ženy zabezpečil stoly v kulturáku,“ pokračuje krškanský sedemdesiatnik.
Najviac zábavy zažili futbalisti na sústredeniach v Bojniciach. „Tú chatu sme mali vďaka jednému Krškančanovi, ktorý robil v ČSAD Nové Zámky. To boli úžasné zážitky. Teta Švecová si kvôli nám zobrala dovolenku a išla s nami na týždeň do Bojníc, tam nám varila. Bola tam super zábava, starší hráči si vždy vystrelili z najmladších, boli to najrôznejšie stávky a výstrelky. Väčšinou nepublikovateľné,“ smeje sa Fero pri spomienkach.
Bola to éra, kedy väčšina futbalistov mala iba jeden typ kopačiek – žltočierne gumotextilné. „Hrali sme stále v tých istých. Keď napršalo, tak sa nám šmýkalo…“
Dušan sa do mužstva Krškán vrátil po štúdiách na strednej škole v Bánovciach, kde si zahral aj Mariánom Masným.
Krškanský klub si privyrábal napríklad organizovaním hodovej či silvestrovskej zábavy. Kedysi futbalisti vlastnili aj dodávku, využívali ho na furmanky, a z toho boli peniaze na klub. Okrem dospelých fungovali v klube aj dorastenci a žiaci.
František Bečica si futbal zahral aj na podnikových turnajoch v drese spojárov, pochodil s kolegami celé Československo i ďalej.

Po skončení hráčskej kariéry pomáhal miestnym futbalistom ako funkcionár klubu. Spolu s Dušanom, ktorý prispieval sponzorsky. A trávili spolu veľa času. „Všade, kam sme prišli, nás poznali: Aha, už idú Bečicovci, hovorili. Dušan podporoval šport v meste, počnúc futbalistami a hokejistami Nitry, takisto aj krškanský klub, ale nepotreboval to robiť okato, aby o tom všetci vedeli,“ vysvetľuje.
Rozumeli si aj ich manželky. „Zažili sme krásne spoločné dovolenky, ale aj množstvo futbalových či hokejových zápasov, boli sme spolu aj na štadiónoch v Mníchove, Paríži či Londýne. Dušan tu veľmi chýba. Došiel som o skvelého parťáka, ísť na futbal bez neho - už to nie je ono,“ priznáva.
„Ja sa veľmi teším, že žezlo po ňom prebral jeho syn Stano a krškanská futbalová súčasnosť sa mení k lepšiemu. Budem mu držať palce, aby to pokračovalo ďalej,“ zaželal si František Bečica.