Pred šesťdesiatimi rokmi sa vrátili z pažeráka smrti
V októbri 1943 narukoval urastený 21–ročný mládenec Štefan Dubnický do Nového Mesta nad Váhom „odkrútiť“ si základnú vojenskú službu vo vtedajšej slovenskej armáde.
Vrátil sa až viac ako mesiac po skončení vojny, 25. júna 1945 – vychudnutý, s podlomeným zdravím a s číslom 186769.
Štefana zaradili k spojárom a prevelili do Martina. Začiatkom roka 1944 nebolo v kasárach medzi vojakmi bada prípravy na ozbrojené povstanie, v júli však už povolali „záložníkov“, vraj pre potreby SNP. Štefana odvelili na východné Slovensko, kde mal pripravova ubytovanie pre dve vojenské divízie, akosi však z toho zišlo a vrátil sa spä do Martina, kde ho zastihol i zaiatok Slovenského národného povstania. Štefan Dubnický sa stal jeho priamym úastníkom od samého zaiatku boja na život a na smr.
Dvadsadvaroný radista sa držal svojich priateov, s ktorými po viac ako dvojmesaných peripetiách prešli Staré Hory, Prašivú, až sa ocitli v Liptovskej Osade. Jese poriadne pokroila, hlásila sa zima a materiálne zabezpeenie po-riadne viazlo. Po ústupe do hôr mali za skrýše len senníky. Skôr, ako sa mohli rozhodnú, i pôjdu na východ prida sa k Rusom, alebo sa rozpchnu domov, Štefana a alších pia-tich vojakov v senníkoch zajali Nemci. Zajatcov sústredili v miestnom kostole a vari po troch doch ich v nákladných autách odvážali kto-viekam. Medzi množ-stvom zajatcov Štefan svojich spolubojovníkov stratil z dohadu a útrapy úmornej cesty znášal sám.
S TÁBOROVÝM ČÍSLOM AŽ DOMOV
Na mieste urenia – v nemeckom tábore Lager Bezeichnung M Stamunlager XI. – sa ocitol medzi tisíckami alších zajatcov. Poda obleenia a jazyka spoznal Rusov, Maarov, Ukrajincov, Poliakov, Rumunov. Nemci totiž v prvých doch Povstania mali úspechy a zajali nespoetné množstvá vojakov. Život v tábore mal prísny režim. Niektorí pracovali, iní (napríklad aj Slováci a Rusi) mali celodenné poradové cvienia bez odpoinku. Na raajky dostávali kávu – meltu a kúsok chleba, na obed ni a na veeru polievku s akousi „gebuzinou“. Každý neuveritene rýchlo strácal hmotnos, dostavila sa únava, nevládnos a slabos. Štefan (teraz íslo 186769) prežíval trpkosti zajateckého tábora od 3. novembra 1944 do 3. júna 1945.
Tábor oslobodili Ameriania, ktorí zajatcom pomohli dosta sa až do Plzne, alej ich sprevádzali ruskí vojaci, vracajúci sa z frontu. Štefan sa vrátil domov až 25. júna 1945. Mnohí z jeho spolubojovníkov zahynuli v tábore, mnohí neprežili následky, hoci už boli oslobodení. Ako vyuený stolár najskôr súkromníil doma v Rastislaviciach, neskôr šiel pracova na železnicu. Tu si urobil stavebnú priemyslovku a neskôr bol majstrom mechanizaného strediska. Dlhé roky pôsobil vo Zväze protifašistických bojovníkov, je nositeom poetných vyznamenaní. Zo všetkého najviac si cení mier, demokraciu a pokojný de. Želá si, aby mladá generácia naúvala svojim otcom a stala sa dôstojným dediom ich generácie. Svoje íslo 186769 z tábora si opatruje dodnes.
OSEMNÁSTE NARODENINY NA POCHODE
Klára Weiszová žila so svojou rodinou v Dubníku a akala na dovšenie veku dospelosti. Osemnáste narodeniny však neoslavovala – namiesto toho vo februári 1945 pochodovala na ceste medzi dvoma koncentranými tábormi. V máji 1944 ju spolu s ostatnými príbuznými z Dubníka previezli do Šurian, kde v okolí synagógy zriadili geto pre židovské obyvatestvo. „Chlapov vzali prvých, po nich sme nasledovali my - tri sestry a mama,“ hovorí. „Zo Šurian nás odviezli do Komáranskej pevnosti a krátko nato do koncentraného tábora v Birkenau. Ke sme vystúpili z vlaku, pocítili sme zápach spáleniny. Mtvoly pravdepodobne spaovali aj vonku, pretože tamojšie krematórium nestailo. Vystriedali sme ešte tábory v Krakove, Fridenbergu a nakoniec v eskej Chrastave, robila som v kameolome i v chemickej továrni. Od zaiatku sme boli všetky tri spolu s mamou pohromade, neodlúili sme sa a spolu sme aj prežili – to bol možno jeden prípad z milióna. Hoci nakoniec sme v Chrastave už ani nemali o jes. Moja mama bola nezlomná optimistka. Vždy vravela: „Neplate, uvidíte, že všetko bude dobre.“ Zomrela presne v de svojich 95. narodenín, doma, vo svojej posteli, s demi v náruí.“
Klára Weiszová (dnes Kováová) bola estným hosom slávnostného otvorenia zrekonštruovanej synagógy v Šuranoch.
SAŠA BORIK,
MIROSLAV ANTONI
