Pozná ho celé mesto. Keď na svojom bicykli, ktorý má od roku 1976 a nevymenil by ho ani za svet, ide dole ulicou, nestíha sa zdraviť. Priateľom. Známym. Bývalým spoluhráčom, zverencom, žiakom, kolegom...
Magister IGNÁC CHREN v Zlatých Moravciach hral aj proti Dynamu Moskva, dával góly pred tisíckami divákov, ale hlavne vychovával dobrých športovcov a ľudí ako tréner i učiteľ.
MY Nitrianske noviny ho vyspovedali pri príležitosti jeho nedávnych 80. narodenín. Jubileum mu blízki ozvláštnili cestou na koči v jesennej prírode.
Mesto mu rástlo pred očami
Ignác Chren sa narodil 19. septembra 1941, teda uprostred druhej svetovej vojny. Jeho Zlaté Moravce vyzerali úplne inak ako dnes a nemali ani päťtisíc obyvateľov.
„Paneláky? Kdeže, toto bol prvý. V ňom som býval,“ ukázal prstom pri „kruháči“. „Tu bola vlastne len jedna cesta. Korzo. A vždy bolo plné,“ otočil sa naopak – k mačacím hlavám.
Pristavil sa pri križovatke Župnej s Robotníckou. „Strom chudoby. Dodnes tu stojí. Cez víkend sa tu viedli veľké debaty o futbale,“ rozprával o meste, ktoré mu rástlo pred očami, a športe, ktorý mu bol súdený.
Odmietol Slovan
Lopta a „Trnči“, ako ho neskôr volali – to šlo k sebe. Kopal do nej od šiestich rokov. Klub sa ešte volal Spartak. „Ako prvý sa našej generácii venoval pán tréner Jozef Piskoš. Bol zažratý do futbalu. Predtým hrával za staré bratislavské mužstvá,“ lovil v spomienkach a blysol sa encyklopedickou pamäťou. „V sezóne 1958/59 sme vyhrali krajskú dorasteneckú súťaž so skóre 164:28. Ja som dal 46 gólov a Jožo Levický o štyri menej,“ povedal o kolegovi z tandemu.
Kým Levický sa zo Zlatých Moraviec odpichol k stovke gólov za Inter Bratislava i do reprezentácie Československa, Ignác Chren sa stal osobnosťou doma. Dva góly na zápas či hetrik? Žiadny problém! Odskočil si do druhej ligy za Kysucké Nové Mesto a český Tachov, inak pálil tam, kde to poznal najlepšie. Postup do tretej najvyššej súťaže v roku 1961 niesol jeho značný podpis.
„Väčšina z tímu sme robili v Calexe a mali celkom dobré podmienky. Hrali takmer iba domáci z mesta a okolitých dedín, z ktorých každá vtedy mala žiakov aj dorast. Sem-tam medzi nás prišiel niekto z Nitry. Dlho som hrával s futbalistami ako Šindler, Kereš, Ševčík či Bielik. Boli sme dobrá, spevavá partia. Na sústredení v Dudinciach sa na nás vždy tešili, radi sme si nôtili ľudovky a hrali na harmoniku,“ rozprával niekdajší strelec.
Spolužiak na bratislavskej fakulte telesnej výchovy Ivan Mráz, neskorší reprezentant a hviezda Sparty Praha, ho volal do béčka Slovana. Ostal v Zlatých Moravciach. „Tam bolo za výhru iba dvadsať korún a doma sto. Ešte mi aj cestovné preplácali,“ zasmial sa po rokoch Ignác Chren.
Naháňali Moskvu
Slávne Dynamo Moskva hralo v Zlatých Moravciach! Schválne, kto z vás to vedel?
„Bol február 1962,“ nadýchol sa Ignác Chren. „Zistili sme, že Dynamo je na sústredení na Slovensku, už sa zberá na odchod a ešte by si chcelo zahrať jeden zápas. Lenže u nás bolo mínus desať! Z ihriska sme zhrnuli sneh, ale celé sme ho potom zničili. Tráva vymrzla do koreňa. My sme napriek zime nastúpili v šortkách a tričkách, Rusi zababušení v teplákoch. Na druhý polčas sme sa už prezliekli aj my. Prehrali sme 0:2, ale prišlo asi dvetisíc ľudí a bol to dobrý zápas.“
Behy s osemkilovými vestami
Si starý, ideš trénovať, povedali mu v tridsiatke a poslali k dorastu. Tak sa začala jeho (s malými pauzami) neuveriteľná 39-ročná dráha na striedačkách.
„Mojim mentorom bol pán Jozef Hanák. Licenciu som si robil spolu s Milanom Lešickým a Stanom Jarábkom,“ rozpamätal sa Ignác Chren.
„Bol som tvrdý tréner, nie všetci hráči ma mali radi. Dbal som na kondíciu. Beh na tribúnu, do schodov, na Kalváriu, v lesíku... Všetko s osemkilovými vestami,“ vravel ukazujúc na hrubý archív plný zápiskov.
Pri dátume 23. 1. 1975 v ňom stojí: voľný beh, výskok z drepu, lifting, zrýchlené rovinky, chôdza po rukách, preskakovanie, brucho, z kopca do kopca... Nič pre slabé žalúdky!
Metódy Ignáca Chrena však boli úspešné. Zrekapitulujme si jeho zastávky: trikrát zlatomoravský dorast, trikrát áčko, viacero etáp v Tlmačoch, Levice, Skýcov, Volkovce, Žitavany, Topoľčianky, Jelenec. Šesť postupov do vyšších súťaži, ale hlavne stovky zážitkov a priateľstiev.
Dnes by už učiť nechcel
Futbal mu je láskou vlastne od kolísky a drží ho aj po osemdesiatke. Vo ViOn Aréne ho stretnete iba občas – na klub má svoj názor – ale ráno s našimi novinami alebo denníkom Šport je uňho doma v byte na zlatomoravskom gymnáziu úplnou samozrejmosťou. Mimochodom, učil tam v rokoch 1966 až 2009. Obdivuhodné!
„Dnes by som učiť nechcel,“ povzdychol si. „Deti sú také, aká je doba. Ľudské vzťahy sa vytrácajú. Trápi ma to. Ľudia si okolo domu postavia vysoké betónové múry a izolujú sa. Sú sebci, hrabú pre seba... Za našich čias to takto nebolo!“ rozčertil sa s nedobrým posolstvom.
Našťastie je to radosť, čo hrá prím v živote Ignáca Chrena. Robia mu ju dve dcéry, vnuk i vnučka a partnerka Katarína. Poslúcha i zdravie.
Čiže ešte veľakrát sa vydá nadol mestom na bicykli. Zaspomína na pekné časy, keď si podá ruku s priateľmi. A oni ju podajú jemu. Lebo nezabúdajú.
Tak teda všetko najlepšie, pán Chren!
