Ten chlap má kosti snáď z ocele. Zrážka s ním bola nočnou morou pre každého útočníka.
Odmala som chodil na futbal v Nitre. Bol som ešte malý chlapec, keď sa mi do pamäti vryla nasledovná scéna. Dvaja hráči sa zrazili v hlavičkovom súboji: domáci Liba hrá v pohode ďalej, súpera odnášajú na nosidlách.
„Mohlo to tak byť,“ usmial sa pri tejto spomienke Dušan LIBA. „Bol som tvrdý hráč, ale nikdy som nebol zákerný, správal som sa férovo, voči protihráčom i spoluhráčom. Kosti mám asi pevné, lebo nikdy som nemal žiadnu zlomeninu, akurát dnes už mám umelý kĺb vzhľadom k enormnej športovej záťaži, ktorú sme v tom období mali,“ vysvetľuje rodený východniar, ktorý sa v sobotu dožil 65 rokov.
V príjemnej debate sme zalistovali hlavne v jeho hráčskej kariére.
Rodený Prešovčan
„V decembri 1956 boli v Prešove dva metre snehu. Keď som sa mal narodiť, nevedeli maminu dopraviť do nemocnice, tak som prišiel na svet u babky v Teriakovciach, v rodinnom dome. V Prešove sme bývali na Sídlisku dukelských hrdinov od roku 1961. Vtedy tam boli len štyri paneláky. Mali sme tam futbalové ihrisko, v zime sme si robili klzisko. Ako decká sme robili všetky športy – aj hádzanú, nohejbal, box či motorky. Mohli sme športovať aj na ulici pod lampou, autá vtedy ešte skoro nikto nemal. Korčuľovali sme sa aj na rieke Toryse.
Boli sme štyria bratia – ja som bol najstarší, ďalej Igor, Marián a Vladimír. Mama sa rozišla s otcom, keď som mal 15 rokov. Zostala na nás sama a môžem povedať, že to mala veľmi ťažké. Len jej zásluhou sme to dotiahli - nielen ja, ale aj Igor - tak ďaleko. Vždy stála pri nás a vo všetkom nás podporovala.“
Športové začiatky
Celý článok
prináša aktuálne vydanie týždenníka MY Nitrianske noviny.
„Robil som súťažne zároveň futbal aj hokej. Vtedy sa to dalo, lebo nebolo toľko počítačov a iných vecí, čo dnes deti zaujíma. Futbal sa hral do novembra, potom sme sa venovali hokeju. Ako hokejista som hral aj dorasteneckú ligu. V Prešove sme vtedy už mali krytý zimný štadión.
Futbal som začínal hrať ako žiak za Červenú hviezdu Prešov, v doraste som už bol v Tatrane. Dostal som sa aj do kádra mužov, trénoval ma Laco Pavlovič, to bol pán futbalista, ale aj človek. Za Prešov vtedy hrali výborní hráči ako Bubenko, Komanický, Igor Novák, Červeňan a iní. Ja som však nastupoval len za juniorku.“
Ďalej sa v článku dozviete aj toto:
* prečo mu veľmi pomohla vojna v Kroměříži
* čo rozhodlo o jeho príchode do Nitry - čím ho zlanárili
* ako si spomína na rok 1982, kedy Plastika bola štvrtá v čsl. lige
* ktorý tréner v Nitre úplne ničil hráčov vo vytrvalostných tréningoch
* ako sa zrodil Libov odchod do Dunajskej Stredy
* prečo mu jeden človek dal zákaz vstupu na štadión a prečo naňho v nitrianskom klube zabudli
* prečo mu na ihrisku nadávali do Maďarov
* ako si spomína na zápas DAC-u proti Bayernu pred 25-tisíc divákmi
* akú odmenu za zisk Čsl. pohára dostal od tajomníka komunistickej strany a kde trávi voľný čas v okrese Dunajská Streda
* čo bol jeho najsilnejší športový zážitok v role diváka
* ako negatívne hodnotí súčasný stav nitrianskeho futbalu, čo je podľa neho "nonsens"
