Článok vyšiel v špeciálnom časopise NAJLEPŠÍ DEDINSKÝ FUTBAL v MY Nitrianskych novinách zo 6. 12. 2021 aj vďaka spolupráci s TOS Management.
Mlyňany, Machulince, Kolíňany, Tesáre, Sládečkovce, Lehota, Čermáň, Ivanka, Horné Krškany, Sľažany, Dražovce, Calex B, Svätoplukovo. A najlepšie na koniec – Družstevník Branč!
To nie je galéria zaniknutých tímov (šesť vyhynulo, dva sa spojili a jeden premenoval), ale tabuľka majstrovstiev okresu zo sezóny 1970/71. Dedinský futbal mal aj v „staroveku“ svoje čaro, na Nitriansku mu ho vdýchla slávna generácia z juhu oblasti – „aranycsapat“ teda zlatý tím.
Brančania totiž po postupe z druhej triedy panovali aj o level vyššie – so skóre 87:21 a pri prepočte na trojbodový systém s 15-bodovým náskokom! A s iba jednou-jedinou prehrou – to za 61 sezón najvyššej okresnej súťaže zvládli iba Tesárske Mlyňany (1985/86) a Zbehy (1991/92).
Nuž, terčík pre dominantný Klasov je nastavený vysoko...
„Jediná prehra bola na Čermáni – 0:1 z penalty. Pískal laik, asi domáci funkcionár,“ presne si pamätal MILAN LÖRINCZ. „Keby tam bol rozhodca, ani tam by sme neprehrali!“ dušoval sa aj po päťdesiatich rokoch LADISLAV LÖRINCZ.
S legendami Branču, diamantmi tunajšej „supergenerácie“ 1947, sme sa rozprávali na štadióne. Veď oni ho vlastne i budovali! Holými rukami. Tu oplotenie, tam klubovú budovu...
„Boli sme ako rodina – neustále spolu. A to už odmala. Každý v dedine chcel hrať futbal, postavili by sme aj dve jedenástky. Robili sme hodové zábavy a iné diskotéky, z nich klub žil. Hrali sme z lásky k futbalu, žiadne peniaze, nebláznite... Po zápasoch každý musel mať desať korún a dvadsať halierov – na šesť pív,“ rehoce sa Milan Lörincz.
Brančania si postupom v roku 1971 otvorili vráta do krajských súťaží, kde strávili osem sezón. Trikrát finišovali v prvej trojke. Do neveľkej dedinky jazdili značky ako Dvory nad Žitavou a Gabčíkovo či béčka Dunajskej Stredy, Zlatých Moraviec a Serede. A neraz sa vracali smutné.
„Keby sme raz vyhrali vo Veľkých Úľanoch, postúpili by sme. Ale domáci bojovali ostošesť, boli motivovaní našim konkurentom. Keby ste nám zaplatili vy, nechali by sme vás vyhrať – povedali nám. Ale také veci u nás nehrozili,“ mávol rukou Ladislav Lörincz.
V šatni Branču by ste pred päťdesiatimi rokmi narátali až ôsmich Lörinczovcov! Najlepším strelcom býval nebohý Ján. Ladislav, volali ho „Papa“, bol tvrdým stopérom. A Milan, „Gigi“ podľa Taliana Rivu, behal ako ľavá spojka.
V kádri, ktorý dával dokopy tréner Jozef Bádovský a neskôr ho viedli Jozef „Goňo“ Penzeš a Celestín Berecz, mal každý svoju úlohu. Dobrá partia ctila futbal v jeho pravom slova zmysle a v rozostavení 4-3-3. Dodnes sa pamätníci dušujú, že nikoho domov neposlali pokopaného.
„Práve naopak, vonku na južných dedinách sme si prežili svoje... A v Kozárovciach som dokonca utekal zo sprchy. Ešte ma aj do zadku kopli. Myslel som si, že ma zabijú! V panike som tam nechal kopačky,“ s úsmevom spomínal Ladislav Lörincz.
Ikony Branču majú v živej pamäti aj pamätnú jazdu Západoslovenským pohárom zo sedemdesiatych rokov.
„Vyradili sme Šurany, Piešťany i Hurbanovo a vo finále sme na dva zápasy nastúpili proti Senici, ktorá vtedy hrala o dve súťaže vyššie. Jej hráči sa nám smiali, kde sa to prezliekame... V súčte oboch duelov sme prehrali, ale aj druhé miesto bolo krásne. Doma nám v odvete fandilo vyše tisíc ľudí. Bola to doba, keď aj na obyčajný majstrovský zápas proti Váhovciam na nás prišlo osemstopäťdesiat divákov. Každý sa na Branč chcel vytiahnuť, teda rovnako ako dnes,“ rozprával Milan Lörincz, ktorý aj po rokoch spomína na tvrdé zimné kondičné tréningy.
Bez „šíbrov“ v pozadí by taká dynastia nikdy nevznikla. Koľkokrát sa zapotili, trebárs za hráčov z Nitry vždy bolo treba siahnuť hlboko do vrecka.
„Keď naša éra koncom šesťdesiatych rokov štartovala, bolo treba vybaviť mňa z Blanska a Tibora Pintéra z Brna. Nedávali sme tomu veľké nádeje. Aby dedinka vyriešila prestupy z Česka? Predsa to vyšlo! Bertalan Gulka z Branču si na týždeň vzal dovolenku, sadol na vlak a všetko vybavil,“ ocenil po rokoch Ladislav Lörincz.
„Klub sa volal Družstevník, vedúcim družstva bol pán Morvay. A nám, futbalistom, šéfoval Viktor Kóša. Raz nás po úspešnej sezóne v kraji za odmenu vzal na pobyt do rumunského prímorského mesta Mamaia. Skladali sme sa po päťsto korún. Utužili sme kolektív a vrátili sa s novými dresmi. Víťazstvá sme zas oslavovali v Kóšovom hajlochu, ktorý sme volali orlie hniezdo,“ spomínal Milan Lörincz.
Ladislav a Milan Lörinczovci ostali v klube aj dlhé roky po konci kariéry a vychovávali mládežníkov. O tom, že futbal bol a je v Branči kultúrou, svedčí aj fakt, že ich synovia Ladislav a Roland sú dnes vo vedení OFK, ktorý v piatej lige prekypuje silným kádrom i smelými ambíciami. Žeby sa schyľovalo k ďalšej historickej ére?
