Písmo:A^-|A⁺00

u, evidovanou v medzinárodných Ramsarských dohovoroch o chránených mokradiach. Vďaka trojmilimetrovej muške pozná meno obce Gbelce celý entomologický svet. GBELCIA UŽ MÁ SESTRIKU Hstka odborníkov už pred 60 rokmi upozorovala na ekologicky jedinenú lokalitu. V roku 1959 tu objavili ojedinelý endemit – trojmilimetrovú osiku Gbelcia crassiceps. Dlho sa však o súvislostiach s obcou Gbelce vôbec nevedelo. „Nie som entomológ, ale ten názov Gbelcia mi nedal pokoj,“ hovorí Jozef Medve, ktorý už 22 rokov pôsobí ako dobrovoný ochranca prírody. „Nakoniec sa mi podarilo vypátra jeho pôvod. Doktor Bouek osiku skutone objavil v Gbelciach, krátko nato však emigroval a stal sa dokonca šéfom Kráovskej entomologickej spolonosti Britského spoloenstva. Celá jeho práca šla v eskoslovensku okamžite do koša, ale Miroslav apek v Brne našastie našiel v brnianskom archíve nejaké materiály o pôvode osiky. Vaka tejto muške vie o Gbelciach celý svet. Doktor Bouek, hoci je už osemdesiatnik, objavil v kanadských Kordillerách Gbelciu cordulliera – naša osika už má teda sestriku. Navrhoval som zveni gbelciu na obecnom erbe, ale neprešlo to. Ochrancovia prírody každorone udeujú pamätnú Plaketu Gbelcia crassiceps uom, ktorí sa zaslúžili o vyhlásenie tunajšej národnej prírodnej rezervácie a jej ochranu. Držitemi plakety sú politici, vedci, ekológovia aj dobrovoní ochrancovia prírody zo Slovenska, eska a Maarska. Tento rok ju po prvýkrát udeujeme in memoriam – našej kolegyni, zanietenej ornitologike Emese Vargovej z Maarska, ktorá pred niekokými dami tragicky zahynula. Jej meno nesie náš tohtoroný medzinárodný ornitologický tábor.“ ŠTÚROVSKÉHO BOCIANA ZJEDLI V AFRIKE Národná prírodná rezervácia Parížske moiare má údajne jednu z najpodrobnejšie vypracovaných evidencií rastlín a živoíchov. Žije tu vyše 40 druhov ulitníkov, vyše 500 druhov chrobákov, 11 druhov plazov a 14 druhov obojživelníkov, výsledky pädesiatronej práce sú zhrnuté v osobitnej publikácii. Ornitologické výskumy tu majú dlhoronú tradíciu, po rozpade eskoslovenska sem zaali chodi dobrovoníci z eska a Maarska. Poas posledného júnového týžda vyrástol na okraji moiarov stan deviateho medzinárodného ornitologického tábora. V ase našej návštevy tu bolo jedenás úastníkov. Najmladšími boli dvaja naši siedmaci, najstarším osemdesiatnik Antal Czigner z Pilišskej organizá-cie krúžkovateov vtáctva v Maarsku, ktorej landrover práve priviezol školáku Žofiu z Budapešti. „Cez de sa naahuje asi 520 metrov nárazových sietí, každých 15 minút hliadky kontrolujú chytené vtáky,“ pokrauje Jozef Medve. „Osobne sa prikláam k metóde vizuálneho a fonetického skúmania vtáctva, nie som zástancom odchytu. Snažíme sa vtáatká o najskôr zo sietí vyslobodi, aby žiadne od stresu neuhynulo. Pravdou však je, že 58 percent údajov o pohybe vtáctva dostávame z krúžkovania. Krúžky z tunajších vtákov máme oznámené až z Izraela a Afriky. Krúžok z bociana, ktorého sme ako mláa oznaili v okolí Štúrova, našli cestovatelia až pri v Kapskom Meste v Južnej Afrike. Bociana údajne zjedli a krúžok nosil na krku šaman.“ Maskotom tábora je asi jeden-apolmesaný sokol myšiar, kto-rého zachránili maarskí ornitológovia. Spadol s hniezdom, ktoré pravdepodobne zhodila víchrica, nejaký dravec mu navyše vytrhol as pier z chvosta. Zatia ho kmia a pozorujú, ako sa uí lieta. ZACHRÁNIŤ PARÍŽSKE MOČIARE Ľudská hlúposť sa nemení ani s politickým systémom. Lovecký pud v loveku zostáva, ibaže niekto loví jelene, iný pekné „baby“ alebo mince a známky. „udia z nášho tábora majú iné zmýšanie, pre nás lovek nie je koruna tvorstva, ale koruna hlúposti, ktorá takmer všetky svoje objavy skôr i neskôr použije proti prírode a nakoniec proti sebe. Globálne otepovanie i ozónová diera sú len dôkazmi našej neúcty k prírode, za ktorú raz budeme musie zaplati,“ tvrdí J. Medve. „Nechcem tu hlása radikálne názory, ale ak nezachránime takú krásnu lokalitu ako Parížske moiare, nezaslúžime si úctu udí. Rezervár vody zarastá trstinou, treba investova do kosenia trstiny a obnovy lagún. Ministerstvo nám prispelo na vydanie knihy a vybudovanie ornitologickej hliadkovacej veže, obec pomáha s kosením porastov. Tunajší biotop je udržatený a stále aktuálny – vtáky sa vracajú do svojho rodiska, na rovnaké miesta, majú tu svoj potravinový reazec a pokoj.“ Jozef Medve nedávno ukon-il magisterské štúdium trvalo udržateného rozvoja na Prí-rodovedeckej fakulte UK Bratislava. Pozývali ho tam dokonca aj prednáša. Zatia však vraj uprednostní spolonos udí rovnakej „krvnej skupiny“, ktorí sa schádzajú v stane veda trstinového prístreška na okraji Parížskeho moiara.

Článok pokračuje pod video reklamou