jde podstatne lacnejšie. Realita je však iná – mesačné poplatky presiahnu dvanásťtisíc korún!
„Pani zlatá, pozrite, takto tu bývame,“ pozýva nás do bytu na prízemí Jolana Bihariová. V izbe, ktorá slúži zároveň ako kuchyňa, obývačka aj spálňa, sedí väčšina z jej deviatich vnúčat. Staršie dievčatá šúpu zemiaky. Zaujíma nás, kde si ich uvaria, keď elektrina a plyn zatiaľ v byte nefungujú. „Strážnik nám požičia svoj varič,“ odpovedá šesťdesiatnička a ukazuje nám aj druhú izbu – spálňu. Súčasťou bytu je tiež špajza, v ktorej sa zabýval jeden z vnukov. „A pozrite kúpeľňu – ani vaňu nemáme, teplá voda netečie. Kde sa budú kúpať deti? Ani sporák a kuchynská linka tu nie sú. Za holé steny musíme platiť dvanásťtisíc – ešte aj na každé dieťa nám účtujú vyše osemsto korún. Ani obchod tu nie je, na autobus je ďaleko, treba ho platiť. Ako sa dostanú deti do školy? Sme na sociálnej podpore,“ sťažuje sa pani Jolana, ktorá predtým bývala v trojizbovom byte na Hôrke. „Také vysoké nájomné tam nebolo. Každý mesiac sme platili 4500 korún a splácali sme po 500 korún aj dlžobu,“ tvrdí. Napriek tomu po sebe nechali na Hôrke nedoplatky. „86-tisíc,“ spomína si manžel František. Zauvažuje, že keď teraz nebudú mať na nájomné, pôjdu na pole. „Keď zaplatíme dvanásťtisíc, čo nám zostane na stravu? Čo máme robiť? Ani keď boli komunisti, toto nikdy v živote nebolo,“ zamýšľa sa pani Jolana. „Zlatí komunisti,“ pritakáva jej manžel. „Zlatí boli, však päť korún stál jeden chleba a dve koruny liter mlieka. A teraz 12-tisíc za tie holé steny... A suseda platí 14-tisíc,“ hovorí Jolana Bihariová na adresu Violy Bihariovej z bytu oproti.
„Vyjde nás to 13 500 korún. Toľko nestoja ani byty prvej kategórie v meste. A tu nič nie je, na zemi len cement. Vôbec nebrali ohľad na deti, že potrebujú životné minimum. Veď budeme nútení ísť kradnúť. To nie je možné, také vysoké nájomné,“ krúti hlavou pani Viola a ukazuje nám papier: „Vodné, stočné 1754 Sk za mesiac, smetné 854 Sk, osvetlenie 333, iné služby 8498... Je toto možné? Sama neviem, čo to má znamenať. A to ani elektriku ešte nemáme. Či to zvládneme platiť, neviem. Ale keď bude treba, tak musíme.“ Vzápätí zmierlivo dodáva, že môžu ďakovať pánubohu, že aspoň niečo dostali. Štrnásťčlenná rodina sa totiž po vysťahovaní z Hôrky predierala, ako sa dalo. „Štyri deti boli v azylovom dome, spolu so mnou a mojou 72-ročnou mamičkou. Ostatní bývali po Cigánoch. Môžeme ďakovať Kurucovi a Bielikovi (pracovníci Službytu – pozn. red.), môžeme ďakovať pánubohu, že sme toto dostali,“ opakuje. Hoci je už mnohonásobnou starou mamou, zapája sa do aktivačných prác. Pomáhala aj s vypratávaním a čistením vchodu na Hôrke 1. „Ja som naučená robiť, roboty sa nebojím,“ hovorí. Strach má len z toho, ako pri takých vysokých poplatkoch prežijú: „Pochopte, že máme veľa detí – deväť - a tie musia niečo jesť. Keby nám to stiahli aspoň na 7-8-tisíc, aby sme mohli žiť ako normálni ľudia. Neviem si predstaviť, čo bude v zime. Ale platiť budeme,“ sľubuje Viola Bihariová. Dlh, ktorý jej rodina nechala na Hôrke 1, presiahol 50-tisíc.