Článok vyšiel v partnerskej spolupráci s obcou Klasov v bulletine pred finále Campri Cupu.
Klasov dnes láme šiestoligové rekordy a celá oblasť obdivuje technický štýl jeho nitrianskej légie, no silná futbalová tradícia do vinohradníckej dedinky nespadla z neba. Spravme si exkurziu do 90-tych rokov, keď predkovia lídrov dnešného tímu vyškriabali Klasov z tretej triedy až na druhé miesto v prvej.
Plný autobus fanúšikov
Klub niesol názov Telovýchovná jednota Štátny majetok a v kresle predsedu krstil Dušana Gála, keď počal sezónu 1990/91 – bez prehry a pred rivalmi z Golianova a Veľkým Cetínom prvýkrát v dejinách postúpil z tretej triedy.
V druhej ale mohol byť už o rok skôr, v lete 1990. „Slovensko navštívil pápež, zápas s Červeným Hrádkom, s ktorým sme hrali o prvé miesto, sa preložil na sobotu. Malo sa hrať o 17.00 h, prišli sme o 16.00 h. Domáci sa hodinu zbierali. Rozhodca im dal štyri penalty! Aj tak sme uhrali remízu 1:1. Jano Šranko dve chytil. Na postup to nestačilo,“ spomína Dušan Gál.
Klasov sa zaradil k výkvetu druhej triedy. Už s trénerom Ladislavom Jenčákom (neskôr odišiel do Štúrova) a doplneným triom z dorastu Vrábeľ (Jozef Molnár, Peter Hamar, Peter Polák). Na jar 1993 zápasil o postup so Slepčanmi, na trávniku získal viac bodov, ale... „Odrátali nám dva body za inzultáciu v Mankovciach,“ spomenul si vtedajší predseda.
A tak oslavy so zabíjačkou a koncertom skupiny Profil nastali až v lete 1994. „Prišiel tréner Miroslav Kováč a mal veľký podiel na úspechoch. Všetko mal pod palcom, zháňal hráčov, celý sa oddal futbalu. Žil s našou dedinou, za čo sme mu dodnes vďační. Bola jeho zásluha, že keď mužstvo trochu zostarlo, doplnilo sa Vrábľanmi Júliusom Nagyom a nebohým Ferkom Jandom,“ rozpráva Dušan Gál.
Klasovu historický postup do „okresu“ so 110-gólovou sezónou neukradli ani tlaky zo zeleného stola. „V Beladiciach pískal laik a vymyslel si inzultáciu, čo by vyhovovalo našim súperom. Zväz nariadil zápas opakovať, no domáci už nenastúpili a vyhrali sme kontumačne,“ prezradil bývalý funkcionár.
V dedine zavládol prvý futbalový ošiaľ umocnený druhým miestom za postupujúcim do piatej ligy Cabajom-Čáporom (1996). „Doma vždy chodilo minimálne dvesto divákov a von plný autobus ľudí, takže hráči museli ísť na autách. V Klasove boli vždy kritickí diváci, aj po víťazstve 7:1 občas povedali, že nič moc (úsmev),“ hovoril Dušan Gál.
Lídrami boli domáci
Prvý rozkvet klasovského futbalu privodili takmer výsostne domáci hráči. Aj predkovia aktuálnych hviezd Mikleovcov a Baka. „Mali sme šťastie na generáciu, ročníky 1962 až 1967. Spomeniem mená ako Juro Mikle, Juro Kulmon, bratia Roman a Stano Vodný, Juro Hamar, dotiahli sme Jura Šranka z Babindolu a dobrého stopéra Jana Galabu, ktorý hral aj za Lapáš, Laco Szombat pomáhal ako brankár aj hráč, veľkou posilou bol Ivan Rajtár,“ vymenoval niekdajší predseda, za ktorého éry v klube vyrástli sprchy.
Samostatnou kategóriou vždy bolo aj atypické ihrisko, dvojníka by ste mu v okrese našli ťažko. „Malo rozmer akoby do ypsilonu, nikdy nespĺňalo kritériá, ale na tú dobu nebolo zlé. Naši hráči sa mu prispôsobili a súper mal problémy. Doma sme málokedy prehrali. Bolo krátke, súperov sme uštvali. Mali sme vysokých hráčov a veľmi dobrých útočníkov,“ pridal Dušan Gál.
O platoch sa Klasovčanom mohlo iba snívať, maximálne im klub preplatil kopačky. „Družstvo nám dalo autobus, obec sponzorovala až od postupu do okresu, dovtedy zaplatila nanajvýš elektrinu a vodu. Žili sme z príspevkov oblastného zväzu na žiakov a dorast či zo zábav. Aby sme mali peniaze na sezónu, museli futbalisti brigádovať, oberať marhule. Vodu sa nám podarilo dotiahnuť na ihrisko až po ťažkom procese,“ uviedol.
Dušan Gál sa funkcie predsedu ujal po Mikulášovi Uharčekovi a vzdal sa jej po siedmich rokoch (1997). „Kto robí futbal, vie, že je to veľmi náročné. Nemal som čas na rodinu, staval som dom, a tak som odovzdal funkciu. Chvalabohu, zobral to Janko Balázs – ako hráča som ho kedysi zlanáril z Pohraníc do Klasova – a vedie to veľmi dobre,“ vysvetlil rodák zo Žirian priženený do Klasova.
Bez Balázsa bude problém
Stále ho stretnete na každom zápase. „Už je iná doba. Napríklad rozhodcovia sú vynikajúci, oveľa lepší než voľakedy. Hrá sa vysoko technický futbal. A v Klasove dupľom. Za všetko môžeme ďakovať Janovi Balázsovi – keď nebude starostom, bude problém, všetko zanietene manažuje. Jeho rodina tiež, napríklad syn Marek sa skvele stará o hráčov a ihrisko,“ uznal Dušan Gál.
Na dnešnom futbale mu vadí jedno. „Veľká nenávisť. Po zápase si treba podať ruky a ostať kamarátmi, ale nie všade sa to deje. Kto ide na zápas urážať bývalých reprezentantov, nech radšej ostane doma. V poslednej dobe som postrehol obrovské vulgarizmy na našich hráčov Seneckého, Kostolániho, Šimončiča a Dudáša, ktorí sú nielen vynikajúci futbalisti, ale aj ľudia. Odkedy sú v Klasove, tím má kvalitu i disciplínu. Rád by som poprosil všetkých fanúšikov v oblasti, aby sa zdržali nadávok na každého hráča, ktorý nám nedeľu čo nedeľu robí radosť,“ vyhlásil Dušan Gál.
Revolucionár Csanda
Šiesta liga už videla preteky Klasova a Veľkého Cetína v popredí – v sezóne 1999/2000. Vášne vzbudzovala persóna Jozefa Csandu, rodák z Veľkého Cetína bol hrajúcim trénerom Klasova a „doma“ ho fanúšikovia-rodáci vypískali. „Tie zápasy boli oslava futbalu! Po zápasoch ostala polovička divákov na štadióne. Krásne časy,“ spomína.
„Do Klasova som prišiel na jar 1999, tím bol predposledný, napokon sme skončili desiati. A o rok tretí! Páni z výboru boli prekvapení z plného ihriska hráčov. Trénovali sme zakladanie útokov, organizáciu obrany. Sezóna 1999/00 mala spád, bola o výbornom kolektíve, finišovali sme tretí za Veľkým Cetínom. Futbalovo sme nemali najlepší káder, ale všetko kompenzovalo chcenie a eufória, vždy som dával priestor mladým. Cením si dodnes výborné vzťahy s pánom starostom Balázsom,“ prezradil Csanda. Hádajte, kam odišiel po bronzovom ročníku – do Veľkého Cetína...
