d mladšej doby kamennej, sa začal pred pred približne tristo rokmi, keď ho dali postaviť trnavské mníšky z rádu Klarisiek na pravom ramene Dudváhu. Od roku 1906 bol majiteľom mlyna gróf Karol Esterházy. Mlyn potom vyše dve desaťročia okrem výroby múky dodával aj elektrickú energiu pre Esterházyho kaštieľ, ktorý stál v háji pri neďalekom Abraháme. Mlyn prekonal aj obdobie, keď bola poškodená hať na hornom toku rieky Dudváh, odkiaľ mala tiecť voda do koryta náhonu. Ľudia si jeho prínos vážili a poznali aj cenu vody v krajine, preto hať v roku 1910 opravili. Mlyn potom prežil v dobrom aj v zlom obe svetové vojny a počas tej druhej dokonca dostal spomínanú novú výkonnejšiu turbínu. Prvá skutočná katastrofa prišla až niekoľko rokov po „Víťaznom februári“, keď zástupcovia komunistického režimu mlyn odstavili. O koryto mlynského náhonu sa ďalšie desaťročia nik nestaral. Plnilo iba funkciu odvodňovacieho rigolu na jar počas prívalových dažďov a vysokých podzemných vôd a pomaly, ale neúprosne ho zanášala nečistota.
Nová nádej na oživenie mlyna svitla po politickom prevrate v roku 1989, keď sa starosta obce začal intenzívne zaoberať týmto problémom. V roku 2000 sa v koryte náhonu konečne objavila tečúca voda. Obec Hoste sa znova stala ostrovom ako to bývalo v minulosti, jej obyvatelia a mlynár Jozef Hustý, dedič otcovského remesla, boli spokojní. Zdalo sa, že teraz už bude všetko v poriadku a prirodzený chod vecí nikto nezastaví. Bol to omyl. Od marca tohto roka voda znova netečie. Nejde však o technickú chybu. Vodu zastavili na základe apelov istého obyvateľa obce, ktorý tvrdil, že spôsobuje zosúvanie pôdy pri jeho rodinnom dome. Na koryto náhonu je teraz smutný pohľad. Do dvoch tretín ho napĺňa stojatá voda a občan obce Hoste podal v júni ďalšiu žiadosť. Údajne nechce pri svojom dome žiadnu vodu, lebo zosúvanie pôdy pokračuje. Môže takto jediný človek definitívne ukončiť históriu mlyna s turbínou, ktorá je pravdepodobne jediná svojho druhu na Slovensku?
Natíska sa však aj iná otázka: Ako sa vlastne mohlo stať, že voda z náhonu údajne zrazu začala podmývať niekomu dom, a táto galiba pokračuje dokonca aj po zastavení prítoku? Do istej miery situáciu vysvetľuje fakt, že spomínaný dom je nový a jeho majiteľ naň dostal stavebné povolenie až v roku 2000, teda v tom istom roku, keď opäť začala tiecť v náhone voda. Nevysvetlené ostáva, prečo sa rozhodol svoju novostavbu situovať v bezprostrednej blízkosti náhonu v čase, keď iste už všetci v dedine vedeli, že sa doň voda vráti. Mohlo sa vôbec stať, že o tom stavebník nevedel?
„Myslím si, že to vedel,“ hovorí mlynár Jozef Hustý a pokračuje: „Hoste nie je Praha alebo Viedeň, tu sa všetci ľudia poznajú. Od malých detí až po deväťdesiatdeväťročnú babku všetci vedeli, že do mlyna zase pôjde voda. Každý sa na to tešil, každý bol rád, že zas budeme na ostrove. Vodu do koryta sme slávnostne pustili na Veľkú noc v roku 2000. Keď už konečne tiekla, pán P. C. sa začal sťažovať, že jeho sa nik nespýtal, či s tým súhlasí. Je vraj proti tomu, aby tak blízko jeho domu tiekla voda. Ja si však myslím, že sa mal on opýtať mňa, či tam môže stavať chalupu, lebo parcela koryta potoka je v mojom vlastníctve. Mal sa spýtať aj majiteľa vody v koryte, ktorým je Povodie dolného Váhu v Šali. Teraz, keď nejde voda, musím turbínu mlyna rozobrať a nakonzervovať, aby nehrdzavela. Keby bola vo vode, nič sa jej nestane, ale keď je zablatená a blato zaschne, začína hrdzavieť...“
Objektívne sa naozaj dá predpokladať, že spomínaný stavebník budúceho rodinného domu mohol vedieť o tom, že do koryta náhonu sa vráti voda a mohol tejto skutočnosti prispôsobiť aj svoj projekt. Vedeli o tom však aj na obecnom úrade, kde žiadal o stavebné povolenie. Pani Radoslava, manželka pána P. C., v telefonickom rozhovore pre Nitrianske noviny na margo tohto problému povedala: „Nepísali sme sťažnosti, ale žiadosti o pomoc, aby sa nestalo niečo zlé s naším novým domom. Nepáči sa nám prístup obecného úradu k našim problémom. Keď sme pred rokom 2000 žiadali Obecný úrad v Hoste o stavebné povolenie, bolo koryto náhonu mlyna suché. Pokiaľ viem, voda v ňom netiekla niekoľko desaťročí. Pri vydávaní stavebného povolenia nám na obecnom úrade nikto nepovedal, že tu potečie voda. Tiež sme si mysleli, že koryto potoka je obecné. Zrazu vysvitlo, že je súkromné, a že sme pri vybavovaní stavebného povolenia mali mať súhlas jeho majiteľa. Starosta sa s nami nerozpráva. Nepáči sa nám to. Bojíme sa, že nám od presakujúcej vody z koryta náhonu prasknú základy na novom dome a stavba sa poškodí. Voda v potoku nám neprekáža. Prekáža nám to, že sa koryto pred napustením vody nespevnilo a nikto nám nič vopred nepovedal. Plot už máme zosunutý do potoka.“
Rozsúdiť, kto v tejto fáze vývoja udalostí pochybil, nám neprislúcha. A čo sa bude diať s ohrozeným mlynom a rodinným domom ďalej? Na základe listov pána P. C. sa po zisťovaní reálnej situácie priamo na „mieste činu“ uskutočnila 28. júna na Obecnom úrade v Hoste schôdza. Zúčastnili sa na nej zástupcovia Krajského úradu životného prostredia a Krajského pamiatkového úradu v Trnave, Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy, Obvodného úradu životného prostredia z Galanty a Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p., Závodu povodia dolného Váhu v Šali. Na tejto schôdzi predložil starosta obecného úradu v Hoste Cyril Špačinský návrh na opätovné sfunkčnenie mlynského náhonu. Riaditeľ Povodia dolného Váhu v Šali Miroslav Spál nevzniesol proti tejto požiadavke žiadne námietky, jedinou podmienkou je vypracovanie manipulačného poriadku, ktorý určí, koľko kubíkov vody má pretiecť korytom a upresní ďalšie okolnosti. Jeho schválenie prináleží Obvodnému úradu životného prostredia v Galante.
S navrhovaným riešením zavodnenia mlynského náhonu súhlasí aj Krajský úrad ŽP v Trnave. V žiadosti o vydanie povolenia na náklady na osobitné užívanie vôd a vodnú stavbu je potrebné doložiť projektovú dokumentáciu spracovanú projektantom a stanoviskami dotknutých orgánov a správy vodného toku.
Podľa slov zástupcu Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy je zavodnenie koryta žiaduce aj z hľadiska ochrany prírody, lebo má priaznivý vplyv na územný systém ekologickej stability a na krajinársky výraz celého okolia obce.
„Aby otec nemohol mlieť „na čierno“, hlavný remeň z mlyna mu zástupcovia bývalého režimu zabavili začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Otec zlátal nejaký náhradný remeň, aby sme si mohli na mlyne vyrábať elektriku a svietiť. Neskôr sme mlyn začali využívať aj na šrotovanie zrna a kukurice. Neutajilo sa to a ľudia si k nám tiež chodili šrotovať plody úrody, aby nachovali zvieratá a hydinu. Ušlo sa aj holubom. Paradoxom bolo, že kým novozaložené Jednotné roľnícke družstvo v Hoste nevlastnilo šrotovník, chodili k nám družstevníci šrotovať tiež,“ spomínal na časy pred polstoročím majiteľ mlyna Jozef Hustý. Túžbou celej jeho rodiny bolo mlyn, ktorý jeho otec kúpil od grófa Esterházyho v roku 1928, opäť uviesť do činnosti.
Prinavrátenie vody do náhonu mlyna v Hoste sa predpokladá najneskôr do konca budúceho roku. Túžba rodiny Jozefa Hustého sa zrejme splní, historický mlyn bude zachránený a ekologická stabilita okolitej prírody ostane zachovaná. Súčasne sa však bude musieť doriešiť otázka, ako zachovať aj stabilitu rodinného domu pána P.C.
MARIÁN MRVA