Svoj športový život spojil so štyrmi povrazmi. Chlapík spod Kalvárie zanechal výraznú stopu v nitrianskom športe.
Pavol KOVALINKA získal v 60-tych rokoch titul majstra Slovenska v jednotlivcoch - v doraste i v mužoch, dostal sa do reprezentácie a s tímom Dubnice vyhral aj majstrovstvá ČSSR družstiev.
Dve desaťročia pôsobil ako tréner, v Nitre vychoval mnohých majstrov krajiny, viedol aj Tibora Hlavačku, ktorý neskôr po ňom prevzal štafetu.
Nehádali by ste mu, že vo štvrtok oslávi už 80 rokov. Je výborným parťákom do rozhovoru, stále veľmi čiperný a bystrý pánko.
Ako ste sa dostali k boxu?
Pravda ja taká, že najskôr som chodil zápasiť. Zápasníci trénovali hneď vedľa boxerov a mňa to stále ťahalo do tej boxerskej telocvične. Ustavične som tam nakúkal. Všimol si to tréner Peter Bubla a zobral ma k sebe. Zrejme som mal na box vlohy, lebo výsledky sa dostavovali.
V akých podmienkach ste vtedy fungovali?
Vysvetlím na príklade. Keď nás prichýlila TJ Lokomotíva Nitra, zaplatili nám telocvičňu na ČSZTV a mali sme lístok na vlak, to bolo dôležité. Napríklad na zápasy do Košíc sme išli tak, že ráno o šiestej sme vyrážali z Nitry osobným vlakom. Z domu sme si zobrali nejaký chlieb a išli sme. V Košiciach sa boxovalo večer o ôsmej. Na stanicu sme dorazili okolo pol siedmej, rovno sme utekali do starej koniarne.
Nechodili vtedy už rýchliky?
Chodili, ale na rýchlik sme nemali 'povolenku', len na osobák! Odboxovali sme zápas, na večeru nebolo za čo ísť, tak sme sadli do vlaku a zasa sme šli celú noc naspäť, cez Leopoldov do Nitry. Našťastie, u nás na stanici bol veľký fanúšik boxu, Bohuš Bezák, prezývaný „Kaper“. Ten nás vždy po návrate zavolal do jedálne, zo svojho nám zaplatil držkovú polievku, malinovku a pivo. Tak sa vtedy športovalo, za box sme nedostávali žiadne koruny, akurát futbalisti a hokejisti hrali prím.
Čo vás držalo pri športe?
Mali sme športové srdce. Chceli sme vyniknúť, mali sme ctižiadosť niečo dokázať. Ako partia boxerov sme boli dobrí kamaráti, veľa sme toho spolu povyvádzali, či vo vlaku, či po zápase, to nás tak držalo pokope.
Dostali ste niekedy 'na hubu'?
No, na ulici, to boli 'frčky' od rána do večera, ha-ha… V ringu chvalabohu, nie. No, možno jeden taký zápas bol proti olympionikovi Bohuslavovi Němečkovi. Ten vyhral zlato na OH v Ríme 1960, ale v Trnave na jarmoku nemal kto proti nemu boxovať, všetci sa zľakli. Bohuš bol o dve váhy vyššie ako ja, my sme sa dobre poznali aj z reprezentácie. Nuž tak som sa postavil proti nemu a trošku som to 'schytal'.
Vy ste boxovali v akej váhe?
Na vrchole kariéry som bol v 60-tke. Poviem zaujímavosť. Keď som narukoval ako 60-tka, musel som si tú váhu stále držať. Do stredy som mohol mať aj 65 kíl, ale na sobotu som musel urobiť 60. Ale to sa dá, treba len telo odvodniť.
Ďalej sa dočítate aj toto:
* aké ťažké "tréningy" mával doma a prečo chodil s ťažkým vrecom po meste
* aká široká základňa vtedy bola
* v akej významnej funkcii pôsobil štyri roky
* ktorých nitrianskych majstrov ČSSR vychoval
* aký šport je box a či by odporučil box niekomu
* čo musí mať športovec, ak sa chce venovať boxu.
Pavol Kovalinka pridal aj jeden humorný príbeh z kariéry, v ktorom vystupuje legendárny Janko Zachara.
Aké ťažké tréningy či sústredenia ste mávali?
