Článok vznikol aj vďaka partnerskej podpore obce Obyce a nájdete ho tiež v aktuálnych MY Nitrianskych novinách.
Tichá noc, tmavá noc krásna je, partizán na horách bojuje, nôtili si do rána Obyčania, keď ako prví sťali FC ViOn (1995) či viackrát ozbíjali rivalov z Machuliniec, keď s 11-bodovým náskokom vyhrali druhú triedu (1999) či keď svojim top tímom v histórii preleteli so 102 gólmi (2016).
Dejiny futbalu v Obyciach sú dejinami chlapov ako žula (doslova), ktorí by si radšej dali do kolena vŕtať, než doma prehrali. Dejiny obrovskej vášne, čo rázovitej dedine zapustili ohromné futbalové korene držiace ju naživo, aj keď iné kluby kapú. Dejiny celých generácií, ktoré z otca na syna prenášajú návod, ako z Obýc robiť značku, ktorú si nik v okolí netrúfne zhadzovať.
AJ TOTO SA DOZVIETE
- Prečo Obyce najprv hrali „v Machulinciach“
- Prečo je ihrisko muzeálny úkaz a čo si prežilo zo Žitavy
- Prečo sa Obyce volali Andezit a koľko dostali za názov Družstevník
- Koho volali „Garrincha“ a „Scherer“
- Ako až trikrát zarmútili Viliama Ondrejku
- Story šlágru proti FC ViOn s motorovými pílami (1995), ktorý vionista plakal v kabíne
- Kedy (asi jedinýkrát) Obyciam fandili Machulinčania
- Štyri obycké povesti: o góle „Pláničkovi“, skalných spod viníc, „strašnej štvrťhodine“ a rozhodcovi na úteku z derby v Machulinciach
- BONUS: Obyce v tabuľke za posledných 60 rokov
Z ihriska koryto
Veď vezmite si takých Mikušovcov – dedo Ján futbal v dedine spoluzakladal, syn Ján mladší bol výborný stopér a vnuk Patrik najlepším strelcom, aký kedy za Obyce hral. Osud chcel, aby aj ihrisko bolo na Mikušovom laze.
„Najprv sa hralo na území dnešnej machulinskej ‚Petržalky‘, v bývalom obyckom katastri. Bolo to od ruky, a tak sme sa sťahovali na Mikušov laz. Z pasienok s husami je trávnik, na ktorom hráme dodnes,“ prezradil Ján Mikuš mladší, už 22 rokov šéf klubu.
