„Zabehnete stovku pod desať sekúnd? Tak smelo,“ vypočuje si každý, kto sa pýta za ohradu divočiny veľkej ako tridsať futbalových ihrísk, kde sa nemožné stalo možným a artefakty starej krajiny znovu dostali život.
Sú ako gladiátori, ktorí nevedia, že sú gladiátori. „Keby si uvedomovali svoju silu, polámali by to tu ako zápalky,“ vie sa v chýrnej obore.
Zubor. Tona na váhe a v životopise príbeh so šťastným koncom. V stredoveku by ste ho v lesoch stretli ako dnes srnku. Potom skončil nad krbmi a v kobercoch u mocipánov.
Až sa zjavila Zubria zvernica Topoľčianky a pomohla otočiť svetový trend ako málokto iný. Poďte s nami na zelenú lúku, na ktorej vyrástol celosvetový unikát.
Nadpis šedého boxu
- Prečo zvernicu spravili práve v Topoľčiankach
- Prečo tam ľudia vyše 30 rokov nemohli
- Kedy by zvernica musela nastoliť 20-násobné vstupné
- Ako sa jej dotkla rusko-ukrajinská vojna
- Ako legendárny praotec zubrov ušiel zo zvernice a prečo ho neodstrelili ani za 80-tisíc korún
- Ako častý je odstrel zubra a čo obnáša
- Kedy je zvernica "laboratóriom"
- Aké bitky sa tam dejú
- Či sa bizón a zubor stretli v prírode
Drahá atrakcia
Je aj v katastri Hosťoviec, chodí sa tam z Loviec, meno nesie po Lesnej správe Topoľčianky, no hlavne preslávila Slovensko. Hanebne rozbitá príjazdová cesta je už preč. Asfalt na hranici lesa pretína vysoká brána a štrkové parkovisko. Odtiaľ návštevníci pokračujú peši. Ročne okolo desaťtisíc. Cez „koronu“ vraj raz toľko.
Kráčajú v tieni tribečských stromov, ktoré titulky plnili záhadami. Tu, v zubrom kráľovstve, však všetko dáva zmysel. Jej príbehom nás previedla výrečná dvojica.
„Zubra už zachraňovať netreba, zvernica ostala drahou atrakciou,“ povedal Jozef Gregora, vedúci Lesnej správy Topoľčianky a neskôr vysvetlil.
Hovorili sme s kapacitou. Tridsaťpäť rokov u „lesákov“ vraví samo za seba. Stiskom nás uvítal v skanzene zvierat ťažkých ako autá, kde sú televízie ako doma. Aj tak vždy odhalia nové tajomstvá.
„Na helikoptéry si zubry už zvykli, ale keď im nad hlavami lietali drony, celý deň nežrali,“ doplnil Samuel Pružinský, pracovník obory, ktorého starý otec Karol Krpala bol jej prvým správcom.
Jozef Gregora bol v zvernici pri každom predaji i odstrele zubra. (zdroj: Martin Kilian ml.)Posledného zastrelil kráľ
Písal sa rok 1957, bolo po vojnách a mená všetkých zubrov planéty by ste zmestili na zdrap papiera. Z poslednej päťdesiatky statočných je teraz azda osemtisíc. V zajatí i voľnej prírode. Celé rodiny.
Angličania vyhubili majestátne zviera v dvanástom storočí a Francúzi v štrnástom. Posledné na území dnešného Slovenska vraj v pätnástom storočí ulovil uhorský kráľ Matej Korvín vo vígľašských lesoch pri Zvolene.
Zubrov v dvadsiatom storočí v ich domovine v Bielovežskom pralese – v Poľsku pri hraniciach s Bieloruskom, strážili cárski vojaci. Pred prvou svetovou vojnou ich tam žilo sedemsto, po nej ani sedemdesiat... Posledného mal zastreliť hájnik. Od hladu.
