NITRA. Príbeh rodiny nitrianskeho lekára Samuela Krausa z temných čias druhej svetovej vojny zdokumentovala jeho dcéra Helenka. Knihu Moja Nitra – boj rodiny o prežitie napísala pod svojím hebrejským menom Hani.
Spravila tak v roku 2015, teda 70 rokov po skončení vyše dvetisíc dní trvajúcej hrôzy. Podľa odhadov v nej nacisti zabili približne 12 miliónov ľudí. Polovicu z nich tvorili Židia.
Židovská komunita bola pred vojnou pevnou súčasťou aj nitrianskej spoločnosti. Mnohé významné rodiny výrazne prispeli k hospodárskej modernizácii mesta pod Zoborom. Medzi ne patrila aj rodina Krausových.
V rozhovore sa dočítate:
- Používa nitriansky rodák ešte meno Viliam,
- prečo považoval za potrebné, aby jeho sestra knižne vydala príbeh ich rodiny,
- čo najstrašnejšie si pamätá z čas skrývania sa,
- aké bolo sa po rokoch vrátiť do úkrytov,
- ktorú spomienku na Nitru má zavesenú v spálni.
Divadlo Andrea Bagara, pri príležitosti premiéry inscenácie Nevesta alebo Zdá sa, že hrmí, pripravilo výstavu Židovská Nitra. Jej kurátorke Slavke Civáňovej sa podarilo získať nielen doposiaľ nepublikované fotografie z rodinného archívu Krausových, ale aj svedectvo pamätníka Viliama Krausa. Ten sa sedem mesiacov skrýval s rodinou vo viacerých rodinách v Cabaji či Šalgove, dnešnom Svätoplukove.
Vilko Kraus dnes žije pod hebrejským menom Benjamin Ze’ve Kedar v Izraeli.
Rodina, ktorá zázrakom prežila nemecké prenasledovanie, tam emigrovala v roku 1949. Vilko, teraz už Benjamín, mal vtedy 11 rokov. Ranné detstvo prežil v skrýšach, na povalách, dokonca v jame vyhĺbenej uprostred poľa.
Väčšinu dní na úteku museli byť úplne potichu, aby na seba neupútali pozornosť zvedavých susedov.
O tom, že je z detského domova sa bála hovoriť. Dnes pomáha iným deťom so sebaprijatím Čítajte Ako ste sa cítili, keď vás oslovili z divadla ohľadom výstavy?
Veľmi ma potešilo, že súčasní obyvatelia Nitry budú mať možnosť dozvedieť sa viac o Židoch, ktorí v meste žili pred katastrofou. Aj o mojej rodine.
Oslovuje vás ešte niekto menom Vilko?
Môj priateľ z nitrianskych čias, ktorý teraz žije v južnom Izrael, mi z času na čas zavolá. Je jediný, ktorý mi občas povie Vilo.
Vaša sestra Hani pamäte na prežité hrôzy po prvýkrát napísala ešte v roku 1948. No spálila ich. Prečo ste ju presviedčali, aby knihu opäť napísala?
