NITRA. Herečka Eva Pavlíková o sebe tvrdí, že je konzervatívny typ. „Mám jedného muža, jednu značku auta a celý život som zamestnaná v jednom divadle,“ sumarizuje svoje štyridsaťročné pôsobenie na doskách znamenajúcich jej svet.
V najväčšom nitrianskom divadle stvárnila vyše stopäťdesiat postáv. Hrala princezné, ježibaby, včelu, mníšku aj satana. S legendárnym Jozefom Bednárikom, o ktorom hovorí ako o svojom kmeňovom režisérovi, pracovala na viac ako dvadsiatich inscenáciách.
Momentálne hrá v štyroch predstaveniach a skúša ďalšie.
„Je radosť, keď je práca koníčkom. Hoci to po štyridsiatich rokoch znie zvláštne, stále ma to baví,“ hovorí so smiechom.
V rozhovore sa dočítate:
- ktoré predstavenie v réžii legendárneho Bednárika ju rozplakalo
- prečo ju mal Béďo rád
- čo je podľa nej u herečiek dôležité
- ako jej Maroš Kramár ovplyvnil život
- na koho vedenia divadla najradšej spomína
- pri akom predstavení naposledy pocítila, že je súčasťou niečoho výnimočného
Byť štyridsať rokov v jednom divadle, to už sa dnes tak ľahko nevidí. Oslavujete?
Dnes už to nikto tak neprežíva. Pre mladých sa také oslavy zdajú socialistické a my starší vieme, že keď nič nečakáš a nič nedostaneš, nie si sklamaný.
Ale bolo to super štyridsať rokov. S vynikajúcimi ľuďmi, kolegami, tvorcami aj projektmi.
Rozhodnutie ísť do Nitry ste spravili ešte ako študentka herectva. Čo vás sem ťahalo?
Pred mojím nástupom do divadla som v Nitre bola len raz. Mala som päť rokov a vôbec si to nepamätám.
Na naše absolventské prestavenie R.U.R. prišli Jozef Bednárik a Hilda Augustovičová, vtedajšia riaditeľka divadla.
Keď sme sa dozvedeli, že sú v hľadisku, všetci sme chceli hrať tak dobre, až sme hrali hrozne zle. Po predstavení ma oslovil Jozef Bednárik a spýtala sa, či by som chcela ísť do Nitry. Bez rozmyslu a zaváhania som povedala áno. Bola som veľmi šťastná.
Mení sa to tu na geto, tvrdia zúfalé matky na sídlisku. Polícia vypočula podozrivého Čítajte Jeho predstavenia Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus som videla v SND. Už vtedy som si pomyslela, že by som chcela byť súčasťou niečoho tak skvelého.
Po predstavení Guľôčka ochotníckeho súboru zo Zelenča, ktorý viedol, som bola veľmi dojatá. Pešo som kráčala na internát v Mlynskej doline a celú cestu som plakala.
Bedárikove predstavenia boli fantastické a som si istá, že by rezonovali aj dnes.
Ako sa mladá herečka vysporiada s dosť špecifickou komunikáciou s ľuďmi, akú mal Bednárik?
