Náš komentár
Byť trénerom športového tímu chlapov a žien sú dve rozdielne veci. Nezažijete to isté.
Navyše, ak ten ženský kolektív spája silné puto, v špecifických momentoch vytryskne gejzír emócií. Vtedy si poviete, že robota vám dáva tú najkrajšiu spätnú väzbu.
Výnimočný mix pocitov sme zažili pri rozlúčke hádzanárok Šale so sezónou. Zmiešalo sa niekoľko chutí. Víťazstvo vedúce k bronzovým medailám, no zároveň povzdych, ako blízko bola účasť vo finále.
Večer silných emócií Čítajte Okrem toho rozlúčka s trojicou báb, ktoré patrili viac či menej rokov do super partie. Všetko, čo spolu zažili na palubovke i mimo nej, preblesklo hlavou Nikole, Nine i Lize, ale aj ich kamoškám.
Šaľa je historicky baštou slovenskej hádzanej a mnohí cítia vo vzduchu, že sa po rokoch opäť blíži niečo veľké.
V klube stavili na cestu postupnej, koncepčnej práce s odchovankyňami a či ďalšími mladými talentami. Taktovku drží vzdelaný tréner, s kolegyňou forsírujú modernú hádzanú.
Progres, ktorý urobil tento mladý tím za posledných dvanásť mesiacov, je citeľný.
Medailová párty šalianskej mládeže Čítajte Prítomnosť odchovankýň je veľkým impulzom pre návrat fanúšikov do haly. Veď akosi prirodzene z hľadiska vrúcne povzbudzujete susedku z baraku či bývalú spolužiačku zo školy. Energiu, ktorú vyšlú hráčky z palubovky, im diváci vrátia dvojnásobne. Krásna symbióza.
A keď sa niektoré členky kádra rozhodnú pre koniec kariéry, má ich kto nahradiť, pretože s mládežou sa v Šali pracuje tak ako nikde inde.
Perpetuum mobile á la Šaľa. Snímame klobúk.
