Ako spoznáte na volejbalovej palubovke kvalitného univerzála? Že dokáže zložiť aj z ťažkej nahrávky. Do tejto sorty určite patrí špičkový odchovanec Nitry Milan BENCZ (35), ktorý si urobil meno v Európe ako „účko“.
S volejbalovou loptou toho dosiahol „Benco“ viac ako dosť a má na čo spomínať. Tak sme sa začali pýtať.
Ako ste sa dostali k volejbalu?
Našiel ma pán tréner Štefan Szalay na základnej škole v Žiranoch. On chodil po dedinách a cielene zbieral vyšších chalanov. Odmala som bol vysoký, vždy najvyšší v triede. Aj keď volejbal bol pre mňa najskôr neznámou, zaujal ma. Kvôli športu som prestúpil aj na ZŠ Levická do Nitry do športovej triedy. Mama váhala, ale presvedčil som ju.
Celý článok
prinesú tlačené MY Nitrianske noviny najbližší pondelok.
Ako si spomínate na žiacke časy v Nitre?
Pán Szalay ma zasvätil do volejbalu, tak ako aj ostatných. Mali sme dobrý ročník, veľa sme vyhrávali. Na M-SR sme tuším získali medailu. Trénerovi Szalayovi občas vypomáhali Mária Andová a Robo Stümpel. Spomínam si na Levickej bola malá telocvičňa, lopta nám stále lietala do stropu, ha-ha. Pánovi Szalayovi chýbal prst na jednej ruke a boli s tým spojené jeho vtipné poznámky. Vyžadoval od nás veľa, ale bol ľudský. Veľmi rád si neho spomínam. Vedel to s mládežou. Bolo na ňom vidno, že trénerstvo robí od srdca.
Potom ste odišli na strednú školu do Trenčína.
Prišla takáto možnosť, aj tréner Szalay mi ju odporučil. Odišiel som tam, pretože som sa chcel zlepšovať. Stretli sa tam viacerí mládežnícki reprezentanti. Bol to život na internáte, so všetkým, čo k tomu patrí. Puberta nami plieskala, ale keď sme išli aj von si sadnúť, vždy som vedel, kedy mám dosť...
Dá sa povedať, že ste mali na volejbal talent od boha?
Moja zbraň alebo výhoda bola, že som bol ľavák. Keď útočíte ľavou rukou, je to trochu iné.
Ale talent nestačí. Drel som veľa. Dával som volejbalu všetko. Niekedy som mal za deň aj tri tréningy, lebo som išiel aj s tímom inej vekovej kategórie. V Trenčíne som väčšinou trénoval so staršími, z Nitry tam boli Ivan Valent a Peter Szöke. Išiel som si za svojím cieľom – stať sa profi volejbalistom.
Ako ste už počas štúdia stíhali hrať za rakúsky Aich-Dob?
Zlákal ma tam Martin Pipa, volali sme ho Pippen. Pravidelne som strávil prvé dva-tri dni z týždňa v škole v Trenčíne a potom som znova cestoval 600 km do Rakúska. Bolo to náročné, ale pre mňa to bol skvelý začiatok kariéry. Titul sme nezískali, ten bral Innsbruck s Chrtianskym v zostave.
Najväčšiu časť kariéry ste strávili v Taliansku, menej vo Francúzsku. Aké to bolo obdobie?
Treba si uvedomiť, že prestup z Rakúska do talianskej A1 bol veľký skok. Zrazu som sa ocitol medzi obrovskými menami. Hneď v Ríme som bol dva roky spoluhráčom Ivana Zaytseva, skvelého reprezentanta Talianska. Spomínam si, že celý tejp dokázal minúť na jednu ruku...
V Taliansku sa mi páčilo viac ako vo Francúzsku, ľudia tam boli o čosi priateľskejší. Hlavne, keď som pôsobil v menších mestách. Napríklad som si bol kúpiť pečivo v pekárni. Pekár ma spoznal, poďakoval za posledný úspešný zápas a vždy mi niečo prihodil. Podobne milé boli napríklad časníčky v reštauráciách. Poznali nás a boli k nám veľmi milé. Bol som dlhé mesiace preč z domova, ale cítil som sa tam veľmi dobre.
Dajú sa volejbaloví „tifosi“ porovnať s futbalovými?
Taliansko určite je aj volejbalová krajina, nielen futbalová. Väčšinou hráte pred plnými halami. A keď sa hrá atraktívnejší zápas, je tam taký hukot, bubny, chorály, že pomaly nepočujete ani pokyny trénera. Je to bláznivé, ale radosť hrať.
Viedli vás tam aj známejší tréneri.
Napríklad Flavio Gulinelli bol mojím trénerom v reprezentácii SR, ale aj pri mojom poslednom angažmáne v Taviane.
Keď som začínal v Ríme, viedol ma Andrea Giani. Predtým ako hráč trikrát vyhral MS. Keď som prichádzal na tréning, myslel som si, že to je môj spoluhráč. Nevedel som, že je to tréner. Keď udrel do lopty, len sme híkali. Zahral si s nami aj bagrovačku, nemal problém pri hre s nami dať „rybičku“.
Zostali vám v pamäti nejaké výnimočné momenty?
V mojich najlepších časoch sa mi podaril párkrát taký útok zo zadnej pozície univerzála, že som tvrdý smeč buchol do „ostrej digy“, čiže lopta padla ešte pred trojmetrovú čiaru. To bolo niečo, veru aj rozhodca pozeral s otvorenými ústami, cha-cha.
Ďalej sa dočítate aj toto:
* čo jediné sa M. Benczovi v kariére nesplnilo
* na ktoré ME najradšej spomína a prečo
* ktorý reprezentačný zápas mu vyšiel mimoriadne
* ako porovnáva volejbal v Taliansku a u nás
* ako sa podľa neho zmenil slovenský volejbal za 20 rokov
* čo odkazuje mladým adeptom volejbalu
* ako je to s jeho koncom kariéry a či môže ešte nastúpiť za Nitru
* aké pozoruhodné športové výkony má za sebou s bratom v Tatrách a aký je jeho najbližší vysokohorský cieľ
Ako chlapec ste snívali o úspešnej klubovej kariére. Dosiahli ste v nej napokon to, čo ste chceli?
