el policajtov riadiacich dopravu a zbiehajúcich sa reportérov. Mal som strach o svoju dcéru Máriu, s ktorou som sa mal presne v tých miestach stretnúť,“ opisuje situáciu L. Fehér, ktorý po útokoch strávil v Londýne ďalšie tri dni.
Podľa jeho slov brali Angličania celú situáciu s „typickým anglickým chladným prístupom“. Nedávali najavo emócie a život pre nich bežal ďalej. Po hlásení z reproduktorov o zmene trasy metra či autobusu pokračovali v čítaní novín alebo v konverzácii. V londýnskych puboch pri sledovaní správ o útokoch všetci neveriacky krútili hlavami. Národnosť, rasa ani náboženstvo nezohrávali v tej chvíli úlohu. „Londýnčania necítili strach. Ani ja som sa veľmi neobával, ale prvé dni som si dával pozor na ľudí z arabských krajín. Potom som si však na to už zvykol,“ komentuje L. Fehér.
Policajti v meste nekontrolovali žiadne podozrivé osoby, iba sledovali každého, kto mal pri sebe viac batožiny. „Dlhší čas som stál so svojimi vecami na ulici, kde som čakal dcéru. Zrazu som si všimol, že sa ku mne približujú z troch strán štyria policajti. Bolo mi jasné, že pre kufre sa im zdám byť podozrivý. Našťastie sa objavila dcéra Mária s cestovnými lístkami a nedorozumenie bolo zažehnané. Nebál som sa, ale snažil som sa pripraviť si v hlave vysvetlenie v anglickom jazyku,“ hovorí Klasovčan.
Ladislav Fehér podniká a zároveň je veľkým fanúšikom anglického futbalu. Do Londýna ho pritiahla túžba bližšie spoznať fungovanie tamojších klubov a prezrieť si architektúru štadiónov. „Splnil sa mi sen,“ hovorí. So svojou dcérou Máriou sa dohodli, že mu bude v Londýne robiť sprievodkyňu, lebo tam strávila viac ako rok a mesto dobre pozná. Teraz žije v Austrálii, ale toto leto trávi s rodinou na Slovensku. Prehliadku Londýna im útoky skomplikovali tým, že v meste bola obmedzená doprava.
