Vegetariána Mihoka volali 'Klobása'. Boli to úžasné časy, spomína

Bolo to najkrajšie obdobie futbalu v meste. V štyroch sezónach medzi rokmi 1986 až 1990 bola Plastika Nitra dokonca v súčte najlepším slovenským klubom vo federálnej lige! Vždy skončila v hornej polovici (najlepšie tretia v 1989) a získala rovnaký počet bodov ako Dunajská Streda (128).

Ľudia sa chodili pozerať na Moravčíkove finesy, ale aj kvalitu a srdce v podaní skúsených matadorov okolo neho. Priemerná návštevnosť na starom štadióne siahala nad 5-tisíc divákov. Čerešničkou tohto obdobia bol duel Pohára UEFA proti 1. FC Kolín.

Súčasťou dobre fungujúceho mužstva bol Ľubomír MIHOK (59). Nepatril medzi velebených lídrov, ale v lige si odkrútil spolu 156 duelov (za Nitru a Duklu Praha). V najlepšej sezóne chýbal iba v jedinom zápase a v hodnotení ligových trénerov bol dokonca druhým najlepším obrancom ligy.

Keďže nežije v Nitre, netrénuje tu žiadny mančaft, tak zišiel z mysle. My sme ho však vypátrali a oslovili na spomienkový rozhovor. Začítajte sa.

Aké boli vaše futbalové začiatky?

Žil som v Nižnej na Orave, kde bola fabrika na výrobu televízorov a dve sídliská. Za žiakov ma viedol otec, neskôr ďalší tréneri. Ako útočník som dával aj 50 gólov za sezónu. V doraste som hral už druhú ligu za Dolný Kubín. Keď ma nezobrali na FTVŠ, dostal som v zime ponuku do Nových Zámkoch, ktoré hrali 2. SNL.

Ako ste sa dostali do Nitry?

V Nových Zámkoch sa mi vcelku darilo. Zhodou okolností, keď sme hrali zápas s Považskou Bystricou, prišli sa viacerí skauti pozrieť na iných hráčov Zámkov. Lenže mne vyšli dva zápasy po sebe, a hneď som mal ponuky zo Slovana, Nitry i Dunajskej Stredy. Keďže moja vtedajšia už manželka začala študovať na vysokej škole v Nitre, bolo jasné, kam pôjdem. Bolo to v roku 1984.

Ľubomír Mihok - z archívu (8 fotografií)

Kto s vami vtedy riešil prestup? Aj viete, koľko za vás zaplatili?

Riešil to so mnou Štefan Huňady, tajomníkom vtedy bol „Béla“ Papp a predsedom Štefan Sapár. Koľko zaplatili? To bolo jednoduché. Bol som mladý hráč, išiel som z 2.SNL do vyššej sútaže. Bol to takzvaný „technický prestup“. Zaplatili tabuľkovú sumu, to boli minimálne peniaze.
Nitra vtedy práve vypadla z federálnej ligy, čiže prišiel som do 1.SNL, mužstvo prevzal tréner Stano Jarábek. O rok neskôr som začal študovať aj ja, na prevádzkovo-ekonomickej fakulte VŠP.

Pamätáte si aj na svoj prvý plat?

Vtedy sme všetci boli niekde zamestnaní. Zapísali nás na miesto vo fabrike, ale chodili sme si len pre výplatu. Moja prvá výplata bola 1250 korún.

Takže boli ste aj pri postupe do federálnej ligy v roku 1986.

Jasné. To bol môj druhý rok v Nitre. V tom prvom išiel hore DAC, v druhom k nám prišiel tréner Jarabinský a postúpili sme my.
To bola sezóna, kedy sme v druhej lige nechali za sebou aj Slovan Bratislava. Doma sme vyhrali 3:1, vtedy som dal aj gól, a vonku na Tehelnom poli 4:2. To bol pamätný zápas s najväčším výjazdom nitrianskej histórie, ak sa nemýlim. Štadión bol plný, lenže domácim fandila asi štvrtina ľudí. Ostatní boli naši! Len z Nitry vtedy išlo tuším 120 autobusov!

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Výjazd storočia: 9-tisíc Nitranov na Tehelnom poli Čítajte 

Presadili ste sa hneď?

Do Nitry som prišiel ako útočník. Za Jarábka som v príprave hrával, ale prišla liga a nestaval ma. Hneval som sa zato. Bol som mladý, drzo som sa ho išiel na to opýtať. Povedal mi: „Ľuboš, ja to s tebou myslím dobre. Ty si talentovaný, ale potrebuješ sa uchytiť. Daj mi čas, aby si si neurobil zlé meno u fanúšikov. Tvoj čas príde.“ Postavil ma po piatich zápasoch proti Spišskej Novej Vsi, vyhrali sme 4:1 a dal som dva góly. Vtedy som sa mu poďakoval, že mal správny cit. Nám, mladým, dával veľkú príležitosť, Moravčíkovi i ďalším.

Vo federálnej lige mala Nitra štyri skvelé roky. Aké to boli pre vás časy?

Úžasné. Jarabinský odišiel po postupe do Sparty. Do Nitry prišiel tréner Majerník. Zvykli sme si na iné tempo a začali sme hrať dobrý futbal. Ľudia chodili na naše zápasy vo veľkom, ja si nepamätám poloprázdny štadión. Kondične sme boli nadupaní. Po Majerníkovi prišiel Lešický, využil to, zaviedol aj nové metódy. Prvý rok pod ním sme skončili na treťom mieste a hrali sme Pohár UEFA.

Ako bolo cítiť priazeň ľudí?

Kdekoľvek sme otvorili dvere, všade sme boli vítaní, zdravili nás na uliciach. Ľudia si nás vážili, vtedy Nitra žila futbalom. Čokoľvek sme potrebovali vybaviť, tak sme vybavili protekčne, všetci nás poznali.

Ako ste sa mali po finančnej stránke?

Do roku 1989 sme sa mali ako normálni ľudia, akurát sme nemuseli chodiť do práce. Mali sme slušnú mzdu z fabriky, plus nejaké prémie za futbal, ale nie veľké. Na dokreslenie: keď sme skončili tretí v lige, dostali sme cieľovú prémiu 2500 korún na hlavu. Naši najlepší hráči mali aj s prémiami výplatu 10-12 000 korún.
Dostal som od mesta byt na Chrenovej, hneď pri výstavisku a v roku 1987 som sa oženil.

Čím to bolo, že mužstvo Nitry bolo vtedy také dobré?

Odkedy sa vypadlo, tak možno 15 hráčov tu bolo pokope 4-5 rokov. Mali sme starších hráčov, strednú generáciu i mladých. My mladí sme dostali šancu ako 19-20-roční a postupne výkonmi rástli. Jadro kádra sa nemenilo, Molnár, Jež, Paluch, Chatrnúch, Kramoliš, Borko boli tu, nikam neodchádzali. Za pochodu vychovali nás mladších a zvyšovala sa kvalita.
Starší hráči boli ako naši otcovia, snažili sa nám pomôcť. Hlavne Kamil Chatrnúch, Robo Jež a Zolo Molnár, to boli traja, ktorí mi dali strašne veľa.

Akú rolu v úspechoch hral Moravčík?

Veľkú, samozrejme. Zaujímavé je, že keď sme začínali, bojoval som s ním o miesto mladého hráča do 20 rokov. Neskôr sme už hrávali obaja. V istý čas sme boli približne na rovnakej úrovni, ale Ľuboš bol talentovanejší, hravejší, iný typ a začal rásť výkonnostne podstatne viac ako ja. Bol to pán futbalista, ktorý pre Nitru a Slovensko urobil strašne veľa.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kostarika, Las Palmas, Malajzia i Singapur. Aj tam kedysi zamierili futbalisti Nitry (+FOTO) Čítajte 

Strelili ste tri ligové góly a trikrát videli červenú kartu. Pamätáte si tieto situácie?

Gólov nebolo veľa, takže jasné, to sa ľahko pamätá. Dva som dal proti Prešovu, jeden Trnave. Samozrejme, v 1. SNL bolo tých gólov viac.
Priznám sa, na červenú kartu si nespomínam. Dve som dostal už v drese Dukly Praha. Tá v Č. Budějoviciach bola zaslúžená. Ale vo Vítkoviciach to bolo inak. Bola odpískaná penalta, stáli sme na hranici 16-tky, domáci Karoch z ničoho nič padol a začal kričať. Stál som vedľa neho a rozhodca mi ukázal červenú.

Ale našťastie, postranní rozhodcovia boli zo Slovenska, videli, že ani som sa ho nedotkol a uviedli to do zápisu. Takže od disciplinárky som ani nedostal trest.