Jej otec bol matematik a venoval sa šachu. Zuzana SEKOVÁ (rod. Ralíková) je už štvrťstoročie učiteľkou telesnej výchovy a matematiky, a dlhšie aj atletickou trénerkou.
Manžel Tomáš Seko hral futbal, je úspešným trénerom, ale takisto aj pedagógom.
Ako aktívna pretekárka súťažila v skoku o žrdi (a stále neskončila). Medaily získala doma i na medzinárodnej scéne, dokonca je veteránskou majsterkou Európy. Ako trénerka žrdkárov vychovala viacero mládežníckych majstrov Slovenska.
Odkedy ste činná v atletike?
Možno vás to prekvapí, ale počas základnej a strednej školy som robila gymnastiku. Najskôr tri roky športovú, potom osem rokov modernú. Plastika Nitra to vtedy výrazne dotovala. V športovej hale v D. Krškanoch sme mali aj posilňovňu, regeneráciu o poschodie nižšie. Všade nás vozili autobusy, organizoval sa tam veľký Pohár čsl. televízie. Rodičia nemali veľké náklady a oddiel fungoval výborne.
K atletike som sa dostala až ako 19-ročná počas štúdií na FTVŠ v Bratislave. Skoku o žrdi som sa mohla venovať práve preto, že som mala gymnastické základy. Aj tak však zaúradovala náhoda.
Aká?
Keď sme robili zápočty, náhodou ma videl žrdkársky tréner Ivan Varga. Oslovil ma a povzbudil ma, aby som sa začala žrdi vážnejšie venovať. Keby ma vtedy nevidel, mohlo byť všetko inak.
Je žrď výnimočná a nebezpečná disciplína?
Je náročná. Naučiť sa techniku v skoku o žrdi nie je jednoduché. Nebezpečné sú však podľa mňa aj iné disciplíny, alebo aj iné športy. V atletike sú technicky náročné napríklad aj prekážky, trojskok či oštep.
A či je to výnimočná disciplína? Pre mňa určite áno, mne učarovala, je v nej totiž určitá dávka adrenalínu.
Aký máte osobný rekord?
360 cm. V tých časoch som bola druhá najlepšia žrdkárka na Slovensku. Po materskej dovolenke som mala pauzu, vrátila sa až ako veteránka. Vtedy ešte bol v Nitre jeden spojený klub - ŠG Stavbár.
Veľké úspechy ste získali na veteránskych šampionátoch, že?
Áno, dvakrát zlato z ME, dvakrát striebro, ale najviac si cením štvrté miesto z MS, tam bola najväčšia konkurencia.
Čiže okrem trénovania mládeže stíhate aj svoje vlastné tréningy?
Už nie tak často, ako by som chcela. Vek už neoklamete. Už iba 3-4-krát za týždeň. Niekedy trénujem sama, niekedy skáčem zarovno s mojimi zverencami počas ich tréningu.

Vždy ste pri skoku trafili na doskočisko?
Priamo pri pokuse sa mi nikdy nič vážne nestalo. Len pri jednom tréningovom cvičení, keď som skákala z kladiny, som nepekne padla. Dvakrát som naživo videla, ako sa pretekárovi zlomila žrď, ale mne sa to nestalo.
V AC Stavbár vediete tréningovú skupinu. Akým disciplínam sa venujete?
Tvorím zohratú trénerskú dvojicu s kolegyňou Silviou Ambrozy. Venujeme sa šprintom, prekážkam, ja robím žrď, mladšie deti skúšajú aj viacboje. Ak sa objaví talent na stredné a dlhé trate, posúvame ho trénerovi Jankovi Tóthovi.

Je ťažké udržať deti pri atletike?
Niekedy sa dajú pomerne jednoducho zlanáriť, ale je už ťažšie, aby vydržali dlhší čas. Malé deti prinesú rodičia do prípravky. Tých máme v klube dosť, tí sa rozvíjajú všestranne. Keď sú deti staršie, postupne ich je menej a menej. Je to aj preto, že atletika je drina.
Dnešná generácia detí je rozmaznanejšia, ťažko sa im vystupuje z komfortnej zóny. Ale veľa záleží aj od kolektívu detí, ak sa vytvoria priateľstvá a dobré vzťahy, tak ich to udrží pokope dlhšie.
Najviac zamrzí, keď s atletikou seknú veľké talenty. Mali sme tu nedávno aj mládežníckych reprezentantov, ktorí mali veľké predpoklady, ale skončili. Rolu môže zohrať rodinné zázemie, ale aj iné faktory.
Ďalej sa dočítate aj toto:
* aký by mal byť podľa Z. Sekovej dobrý tréner
* čo sa zmenilo na hodinách telesnej výchovy za 25 rokov a ako sa zmenili deti
* či ešte robia deti tzv. Cooperov test (dvanásťminútovku)
* s akými cvikmi majú mnohé deti problémy
* aká časť detí sa dnes ešte vie šplhať na tyči
* či stále fungujú medziškolské súťaže
* čo je pre ňu odmenou pri práci učiteľa a čo v pozícii trénerky
* aké problémy trápia nitriansku a slovenskú atletiku
* čoho by sa chcela dožiť
* čo je tragédiou pre slovenskú atletiku.
Aký má byť dobrý tréner? Má byť skôr tvrdý alebo vtipný?